NÁŠ BYT: REKONŠTRUKCIA OBÝVAČKY A KUCHYNE

June 4, 2019, 9:48 am

≫ Next: WEEKLY / MÁJ 2019

≪ Previous: MÔJ PÔROD / POCITY, OČAKÁVANIA, REALITA

$

0

0

V spolupráci s podlahami Quick Step.

Už sme zabývaní, krabice sú vybalené a my začíname mať vo veciach systém. Chýba nám doladiť doplnky a zavesiť obrazy, ale s tým sa nechceme uponáhľať. Tak a to je ideálny čas na ukázanie druhej časti našej rekonštrukcie - obývačky s kuchyňou. 

OBÝVAČKA

Pôvodne sme mali pre obývačku samostatnú miestnosť, ale keďže sme chceli vytvoriť dve samostatné izby - pre nás spálňu a pre bábätko detskú izbu, museli sme to nejako vymyslieť. Rozhodli sme sa spojiť kuchyňu s obývačkou, čo sa mi teraz pri fungovaní veľmi páči. Jasné, obývačka nie je veľká, je to skôr taký obývačkový kút, veľmi minimalistický, ale stačí nám. Nemávame často návštevy a pre nás troch bohato stačí. :)

Pôvodne sme na mieste našeho nového obývačkového kútu mali kút jedálenský. Ten sme však vôbec nevyužívali, pretože sme z neho nevideli do kuchyne a celkovo sme v kuchyni trávili málo času. Nebolo to totiž ono. Naopak teraz nám mierne oddelenie obývačky od kuchyne vyhovuje. Je to stále jedna miestnosť, ale každý má svoje súkromie, či ho trávi za stolom v kuchyni alebo na gauči.

Berte prosím do úvahy, že mnoho vecí je dočasných alebo ešte chýbajú. Napríklad televízia bude zavesená na stene a komoda pod ňou bude iná, táto je moja a pôjde do spálne. Takisto ešte nemáme poličky ani obraz nad gaučom, ale to tiež príde časom. 

V celom priestore sme rovnako ako v kúpeľni a toalete zvolili podlahu rigid vinyl od Quick Step. Je to však iná farba ako v kúpelni, trochu svetlejšia. Teraz, keď už v byte nejaký čas fungujeme môžem zhodnotiť, že sme aj s Macom s touto podlahou maximálne spokojní. 

Vyzerá ako drevo, pôsobí veľmi útulným dojmom, je mäkká, teplá, na rozdiel od parkiet nevŕzga, keď po nej chodíme, je tichá, čo ocenia susedia, keď malý podrastie a ja zas oceňujem to, že sa skvele udržiava. Podarilo sa nám v kuchyni za ten krátky čas, čo bývame v novom, rozliať mlieko, čaj aj vysypať večeru z plechu. Dostala teda celkom zabrať. :D Každý alebo každý druhý deň celú miestnosť povysávam a raz za 2 týždne vytriem. Veľmi radi na nej chodíme bosí. A aj keď sú parkety krásne, vadí mi, že vŕzgajú a rýchlo sa poškrabú, čo pri vinyle až tak nehrozí, preto, ak by to bolo nutné, dala by som rigid vinyl kľudne do celého bytu.

JEDÁLEŇ

Ako som spomínala, pred rekonštrukciou sme jedálenský stôl využívali minimálne, teraz pri ňom naopak sedíme minimálne raz denne. Aj návštevy, ak nejaké prídu, sedia práve tu, je to taký spoločenský priestor. Páči sa mi, že máme okolo neho dosť miesta a vidieť z neho do kuchyne (veď je jej súčasťou) a človek sa tak pri varení môže rozprávať s ostatnými. :)

Stôl aj svetlo sme kúpili v IKEA, stoličky Loomi.Design sú z Bonami a obraz sme si doniesli od Macovho ocka z USA. 

KUCHYŇA

Pôvodne sme neplánovali celú bielu kuchyňu, ale opäť nás, rovnako ako pri kúpeľni, presvedčila podlaha. Tým, že rigid vinyl od Quick Step vyzerá ako drevo, nechceli sme zbytočne mixovať mnoho druhov dreva a tak sme zvolili práve bielu linku s drevenou doskou. Kuchyňu máme aj so spotrebičmi celú z IKEA, ani sme neuvažovali o inom dodávateľovi, pretože tieto kuchyne poznáme a páčia sa nám vyhotovením, cenou aj rýchlosťou dodania. 

Kachličky s čiernym špárovaním sú z Hornbachu, sú to tie isté ako máme aj v kúpeľni. Retro chladničku Gorenje sme kúpili do bytu hneď po nasťahovaní. Je trochu drahšia, ale neľutujeme ani korunu, v starej kuchyni pravdaže vôbec nevynikla (bola na mieste, kde je teraz televízia), ale teraz tvorí pomerne dôležitý bod v kuchyni, na ktorý sa často - a vďaka jej výzoru aj radi, pozeráme.

Zo začiatku, keď sme začali vybaľovať veci, som sa dosť bála, že máme málo úložného priestoru. Iste, mohlo by ho byť viac, ale na druhej strane človek nezbiera blbosti a naozaj chce vlastniť len to, čo plne využíva. Tak sme to vyriešili aj my. A potom samozrejme prišla aj moja mamka a kopec vecí chytro uložila. :D

A teraz obľúbené PRED a PO. :)

photos by me

---

WEEKLY / MÁJ 2019

June 16, 2019, 6:16 am

≫ Next: NAŠE DNI V PÔRODNICI / PRVÉ DNI S LEOM

≪ Previous: NÁŠ BYT: REKONŠTRUKCIA OBÝVAČKY A KUCHYNE

$

0

0

Máj 2019. Mesiac, keď sa nám definitívne zmenil život. Zároveň posledný mesiac s bruškom. Užila som si ho. Bola u nás mamka aj Sebi, pomohli mi vybaliť veci po nasťahovaní a zorganizovať byt. Užili sme si Prahu (vrámci možností), navštívili kaviarne a hlavne boli spolu. Začala som chodiť na monitor v pôrodnici a veci išli do tuhého. Ale fungovala som až do konca tehotenstva. Veľmi som si vychutnávala chvíle s bruškom, uvedomovala som si, že sú to posledné dni 2v1. A koncom mesiaca sa narodil Leo. O tom som vám písala tu. O pobyte v pôrodnici ešte napíšem. A zvyšok nájdete v tomto článku.

Zobrala som mamku aj Sebiho do môjho obľúbeného Urban Café. Seban si objednal ako najväčší kaviarenský povaľač, pravdaže pri malinovke zhodnotil, že voda so sirupom doma je lepšia. Skromne. Ale cheesecake dostalova vdýchol, keďže moja polievka doma nemala úspech.

Som spravila mamke blogerskú fotku.

Ani s mamkou som fotku pri veľkom zrkadle nevynechala, pravdaže niekto nebol veľmi nadšený. :D

Teším sa, keď znova zájdem do Urban Café!

Tieto naše fotky sú Sebankova robota. Teraz má takú výšku, že fotí z ideálneho uhlu. :D Ono sa mu tieto skúsenosti pri frajerkách potom budú hodiť.

Seban je odutý, lebo sa mu na zastávke vysypali cukríky na chodník a nemohol ich zjesť. Som mu povedala, že to je za to, že sa nechcel s nami podeliť. :D

Nemohli sme vynechať návštevu Ikei a najväčšiu lahôdku - guličky. :D

Skúšame náš budúci gauč. Mňa s bruchom z neho museli vyťahovať. :D Bez srandy.

Prišiel nám gauč a čo sú najlepšie hračky? Predsa veľké kartónové krabice!

Som urobila lievance na raňajky, lebo Sebanko ich má rád a potrebovala som, aby mi pochválil jedlo. Na moju polievku deň predtým totiž reagoval negatívne a povedal:

S.: "Rebeka, nechutí mi to, nevieš variť."

R.: "Prosím?! Ja, že neviem variť?!"

S.: "No dobre dobre, tak vieš variť, len nie veľmi dobre."

Čo k tomu dodať. A keď zistil, že lievance som robila ja, tak skoro neveril. :D :D :D

Moja zloba najkrajšia, čo sa tešila, že sa narodí Leo, len preto, aby sme sa spolu opäť mohli hrať a šáliť. :D

Dobré selfie je celé hlavne o svetle.

S mamkou sme nafotili tieto super fotky na kampaň TOUS pri príležitosti Dňa Matiek. :)

Malý cestovateľ.

Pozvala som mamku a Sebiho do Waf Waf na wafle.

Sebanko maximálne spokojný, zjedol sám skoro všetko, ale našťastie nevládal a tak nám aj niečo nechal. :D

A cestou domov nás s mamkou odfotil, ide mu to čoraz lepšie!

Zlobr dostal cukríky.

Konečne som zašla aj do novej kaviarne Cafioca. Má ozaj krásny interiér a veľmi milú obsluhu, ktorá nám vo všetkom vyhovela - chceli sme napríklad ohriať džús pre Sebana. :D

Neviem odkiaľ to má, ale takto pózoval a povedal, že ten džús vyzerá ako víno.

Tu sa zas prezliekol za mňa. :D S dieťaťom sa človek ozaj nenudí. Potom sa oprel o stôl, ktorý sa naklonil, spadol pohár, rozbil sa, bol plač, ospravedlnenia a mohli sme ísť domov.

Moje lásky.

DIY: Vyrobila som pre naše bábo túto dúhu. :)

Nachystali sme už kútik pre Lea a ja som stále chodila okolo neho a predstavovala si, ako v hniezde bude onedlho ležať naše dieťatko.

Hniezdo máme od @nezabudky.sk a perinku z peria od českej značky Elizame.

Na deň môjho pôvodného termínu (11.5.2019) sme mali na Smíchovskej Náplavke event s Halushkys.

Užívali sme si spoločné večery pred telkou s dobrým jedlom. :)

V 38tt som začala chodiť do pôrodnice na monitor a prehliadky. Stihla som 2. A v tej záhrade som o 2 a pol týždňa sedela už bez bruška.

Užívala som si posledné chvíle 2v1. :) Sama so sebou a zároveň vôbec nie sama. Fotka z 39tt po návšteve druhého monitoru.

V rovnaký deň (39tt) som sa cítila ozaj dobre, tak som zašla na kvetinový workshop s predstavením noviniek Jo Malone.

Vyrobili sme si takéto kvetinové čelenky - ja som si ju teda nechala vyrobiť.

Bola so mnou aj Veronika Tázlerová / Stylish Coffee. :)

S každým som si dávala schôdzky zásadne v Cafe Jedna, čo mám blízko domu. Ďalej som už ísť nevládala.

19.5.2019 / (čo bol môj vysnívaný dátum pôrodu) som zmenila lokalitu na Mama Shelter Prague. Kvôli obsluhe tam už ale nepôjdem.

Akože ozaj škoda tej obsluhy, lebo interiér aj exteriér je veľmi fotogenický.

20.5.2019 / Skúšala som krásny matný odtieň Ruby Woo od M.A.C. A začínala odpočítavať dni do pôrodu a tak nejak som si už želala, aby to prišlo skôr ako neskôr, lebo raz to aj tak príde a tieto posledné dni boli pre mňa už také náročnejšie.

21.5.2019 / Deň môjho termínu. Bola som na monitore, pôrod sa vraj nechystá. Ale Leo vedel, čo robí. :D

22.5.2019 / Posledné raňajky 2v1. Už sme počas nich počítali kontrakcie.

27.5.2019 / Doniesli sme si domov toto malé veľké klbko lásky. Nemôžem sa vynadívať.

Prvé fotenie kampane, deň po prepustení z pôrodnice. Dať si na tvár make-up bolo ozaj super! :)

Prvá prechádzka a prvá návšteva detskej doktorky. Adrenalín v mojej krvi by dokázal poháňať ten kočiar. :D Bolo chladno, nevedela som, ako sa vychystáme, ako to časovo zvládnuť, čo obliecť malému a ako mi to pôjde s kočiarom vonku? Toľko otázok! Ale nakoniec to nebolo vôbec také strašné, všetko sme zvládli, až som bola prekvapená. :) Na túto našu prvú vychádzku a pocity nikdy nezabudnem.

Stále som pozerala do kočiara a kontrolovala Lea, či dýcha a či je v poriadku.

Radosť z toho, že sme to tak pekne zvládli. :)

Strach treba prekonať, išla som von znova, našťastie bolo teplo a tak som sa už tak nebála, že by Leovi bola zima, aj keď ten vrch som na kočiar dávať nemusela. Nevadí, človek sa učí a ja sa už s vychádzkami nestresujem. :)

MÁJ 2019

NAŠE DNI V PÔRODNICI / PRVÉ DNI S LEOM

June 23, 2019, 1:45 pm

≫ Next: WEEKLY / JÚN 2019

≪ Previous: WEEKLY / MÁJ 2019

$

0

0

Dnes je to presne mesiac, čo sa narodil Leonard Alfred! A síce sú naše dni viac menej rovnaké (s menšími výnimkami), ten mesiac ubehol neuveriteľne rýchlo, zároveň mám však pocit, že prešli aspoň pol roka. :D Zvláštne, ale je to tak. Preto som sa v telefóne vrátila späť k fotkám z pôrodnice (zopár vybrala aj tu pre vás) a zaspomínala si na prvé spoločné dni vo "veľkom" svete.:)

Asi 2 hodiny po pôrode, keď zobrali Lea na oddelenie šestonedelia do sesterne a Maco odišiel domov, som sa postavila a prekvapivo sa mi chodilo skvele. Oveľa lepšie ako s kontrakciami a veľkým bruškom. Až to bol taký divný pocit, nemať zrazu brucho a chodiť bez bolesti - hoci stále pomaly. Trochu sa mi ešte triasli kolená, ale nebolo to nič strašné. Sestrička ma odviedla do sprchy, kde som sa umyla a dala si na seba krásnu nemocničnú košeľu. Následne ma odprevadila na oddelenie šestonedelia, kde ma už "prevzala" (podľa jej vlastných slov) "porodní bába" a tá ma vzala aj s mojimi vecami na moju nadštandartnú izbu. Cestou mi na chodbe vysvetlovala, kde sú nové košele, kde je čaj a pod. Vnímala som ju len tak polovične, bolo už niečo po 2. v noci.

Na izbe akurát kojila slečna svoju dcérku. Bola som rada, že nespí, lebo inak by sme ju zobudili a to by som nerada. Porodní bába mi aj na izbe všetko vysvetlila a ja som si ľahla do postele. Nevedela som však zaspať, tak som chvíľu bola na telefóne, napísala najbližším, že Leo je na svete a potom som zaspala. Pred 5. ráno som však bola opäť hore, ach ten adrenalín! Fakt som porodila, ale kde mám dieťatko?

DEŇ 0. 

Od 6. rána k nám postupne začali na izbu chodiť sestričky. Mne však dal každý pokoj. Tým, že som rodila po polnoci, celý deň pôrodu sa počítal ako deň 0. a žiadne kontroly sa ma netýkali. Teda myslím, možno mi merali teplotu, ale ruku do ohňa za to nedám, lebo fakt si to nepamätám. Viem, že som si vypýtala lieky na bolesť, ktoré mi potom nosili pravidelne. Sestrička zahlásila, že začali raňajky. Išla som sa teda najesť, ale stále som pri sebe nemala Lea. Tak som sa šla na sesternu opýtať, kedy mi ho donesú, lebo všetky mamičky mali boxy so svojimi deťmi so sebou na raňajkách. Sestrička mi povedala, že mi ho zachvíľku donesie. Nevedela som sa dočkať!

Na chodbe vždy pekne vidno, ktorá žena je čertvo po pôrode. Vidíte to podľa chôdze. Tiež som tak chodila. Pomaly, opatrne a trochu naširoko. No a keď som si prvýkrát sadla na drevenú stoličku, pochopila som, že vankúš alebo koleso nebol len výmysel a naozaj ho budem potrebovať. Sedela som teda bokom, v nejakom divnom sklone. :D Maco mi potom poobede doniesol ten cestovný vankúš, čo si dávate okolo krku, ale ja som na ňom v pôrodnici prvé dni sedela, splnil to, čo mal.

Potom mi doniesli Leonarda. Zabaleného v perinke, v tej pásikavej modro-ružovej čiapke, ktorú majú v Apolináři všetci novorodenci. Ach, moje bábätko! Ako krásne vonia! Niekoľko minút som na naňho iba pozerala. Veľa času sme strávili túlením v posteli. Stále som ho voňala a kontrolovala, či dýcha. 

Bože, ale čo s ním mám robiť? V pôrodnici boli všetky sestričky super, všetko mi ukázali. Najprv sme začali prebaľovaním. Ako áno, prebaľovanie nie je veda, ale veľmi mi pomohlo, že mi všetko vysvetlili, lebo chvíľu trvá, kým si človek osvojí detaily, ktoré mu už po pár dňoch prídu prirodzené. Tak som sa naučila ako sa starať o odstrihnutú pupočnú šnúru, ako baliť plienku, keď je bábo také malé alebo ako merať teplotu tela bábätka.

V prvých dňoch života, kým sa matke spustí mlieko, ešte dieťa nepotrebuje jesť, lebo je plné plodovej vody a čistí sa. Tak aj vyzerá jeho stolica (tzv. smolka), ako taká nutella. A tiež často grcká. Viem, že ma chytila úplná panika, keď som Lea v ten nultý deň prebaľovala a do toho začal grckať, skoro ma trafil šľak. Ihneď som volala sestričku, nevedela som, čo skôr.

Na nadštandartnej izbe sme boli vždy 2 mamičky a kúpeľňa je v izbe. V klasickej izbe sú 3 mamičky a kúpeľne sú na chodbe. Nie je to žiaden extra luxus, ale za mňa to bolo úplne v pohode. Na izbe sme mali prebaľovací pult, umývadlo a váhu, na ktorej sme bábätká vážili vždy pred a po kojení, aby sme zapísali, koľko sme nakojili. Už pri počte 2 mamičky sme mali niekedy problém a museli sme sa dohodnúť, ktorá z nás pôjde prebaľovať prvá. Pri počte 3 si to neviem veľmi predstaviť.

Čo sa týka vybavenosti, v pôrodnici sme mali k dispozícii úplne všetko. Od plienok, cez krém na zadoček, až po oblečenie. A tiež sme mali všetko k dispozícii aj my mamičky. V pôrodnici je to fakt len o vás a dieťatku, o nič iné sme sa nemuseli starať. Tak som mala čas si každé ráno (s výnimkou jedného rána, keď som bola asi hodinu len s jedným obočím) namaľovať obočie. :D

Keďže som ešte nemala mlieko, malý nejedol, mala som deň 0., sestrička mi navrhla, že vezme malého v noci na sesternu, aby som sa poriadne vyspala. Úprimne, veľmi som to ocenila, pred prvou nocou s malým som mala hrozný strach (hoci by ju ešte skoro celú prespal) a mala som pocit, že ak by sa mu niečo v noci stalo, sestričky budú narozdiel odomňa vedieť, čo robiť.

PRVÁ NOC S LEOM 

Druhý deň sa vizita týkala už aj nás, takže ráno vážili a kontrolovali Lea. Skontrolovali aj mňa, pýtali sa, ako sa cítim a pod., to sa opakovalo každý deň. V prvý deň za mnou prišla detská sestra aby mi ukázala, ako malého kúpať.:) Tiež mi ukázali, ako najlepšie kojiť. So všetkým poradili, na každú banálnu otázku s pokojom odpovedali. Všetko mi strašne pomohlo, pretože hoci som mala veci načítané, v prvé dni som sa cítila veľmi neistá a bolo fajn, že mi niekto ukázal, ako začať. Neskôr si už pravdaže nájdete vlastný systém, či v kojení, prebaľovaní alebo celkovo v načasovaní, kedy veci robiť.

V pôrodnici idú deti (aspoň tie naše na izbe tak šli) ako hodinky, teda všetko sa dalo vypočítať na rozmedzí pár minút. Budenie, kojenie, prebaľovanie a pod. A aj my mamičky sme išli podľa systému. Raňajky, obed, večera. :D Najviac energie som mala vždy ráno, potom som si pred obedom pospala a poobede, počas návštevných hodín som už bola unavená, hoci som sa na spoločnosť vždy tešila. Keď návštevy odišli, bola večera a to ma únava zmohla.

Na prvú noc s Leom nikdy nezabudnem. Moja prvá spolubývajúca odišla domov (a jej odvoz omylom zobral aj moju tašku, takže som namiesto svojho oblečenia musela zase byť v nemocničnej košeli, v ktorej sa človek cíti ako zrelý na psychiatriu, hlavne ak máte 154 cm ako ja. :D) a ja som sa tešila, že MOŽNO budem na izbe prvú noc sama. Čo by bolo super, ale nebolo, lebo okolo 9. večer prišla na izbu nová mamička, ktorá pred pár hodinami rodila. Vedela som, že malý sa v noci zobudí na kojenie, že ho budem musieť prebaliť, že bude plakať a ona sa asi moc nevyspí. Ja som sa teda tiež moc nevyspala svoju prvú noc, ale mne to nevadilo.

Prvú noc s malým som vôbec nespala. Tie stavy, keď som nebola úplne hore nemôžem nazvať spánkom. Pred očami sa mi mihali rôzne obrazce, mala som fakt "halušky" a nikdy som nič podobné nezažila. Celý čas som mala malého pri sebe v posteli a nie v postieľke s monitorom. Stále som kontrolovala, či dýcha alebo či mu nie je zima. Moja spolubývajúca bola zo zapáleného svetla nervózna a ja som zas bola nervózna z toho, že znervózňujem ju, ale malý mi bol prednejší. Priznám sa, že som bola šťastná, keď prišlo ráno. Inak tá spolubývajúca bola super, staršia odomňa, ale sadli sme si. :)

Krásne západy slnka a výhľad z našej izby.

DOBRÚ CHUŤ!

Čo sa jedla týka, nebolo to nič svetové, ale ani nič katastrofálne, hoci to tak niekedy vyzeralo. Mám tieto dve fotky, ktoré som posielala mamke na ukážku, možno keby som vedela, že ich budem chcieť dávať na blog, dám sa viac záležať. :D

S foodstylingom sa moc nevyhrali, ale chuťovo sa to dalo zjesť. Ja som odchovaná na školskej jedálni v Košiciach, čiže som na tieto chute z veľkých kuchýň zvyknutá a tiež som si uvedomovala, že nie sme v reštaurácii ale v nemocnici. Keďže tieto mäsá sa mi nikdy nepáčili, jedla som len prílohy, polievku a šalát. K jedlu sme v 90% vždy dostali aj jablko. 

A ráno bolo vždy niečo ako mlieko, tvaroh či jogurt, ktoré som ja brala do chladničky, ak by ich chcela zjesť spolubývajúca. Nech sa nevyhadzuje.

Z niektorých vašich reakcií na Instagrame súdim, že toto je ešte luxus. Vraj ste niektoré museli nosiť do nemocnice vlastný príbor aj pohár, alebo ste jedlo dostali vždy len v igelitovom sáčku alebo ste dostávali príbor plastový. Tak ozaj, toto je oproti tomu závideniahodný servis!

DEŇ 3. - KRÍZA

Tak nejak som sa nastavila na to, že nás na 3.deň pustia domov. Síce sa púšťa väčšinou až na 4.deň, my sme boli na oddelení šestonedelia celý 0.deň, tak to by šlo. Aj môj doktor, ktorý ma odrodil si myslel, že to bude tak, ale nestalo sa. A na mňa prišla 3.deň hrozná kríza, bolo mi smutno, chcela som ísť domov, plakala som. Pocit, že vonku je krásne a my sme zavretý medzi štyrmi stenami a chodbou na mňa tak nejak doľahol. Takisto som už chcela mať doma pokoj a kľud, nebyť budená a nebudiť druhú mamičku, lebo to mi spôsobovalo v noci taký zvláštny stres, že musím všetko urobiť rýchlo.

Podelila som sa o to s vami na Instagrame, a prišlo mi mnoho správ, že vraj je 3.deň vždy krízový a mali ste to rovnako. Tieto správy mi veľmi pomohli a upokojila som sa. Tiež ste mi mnohé písali, že ste to mali oveľa horšie a museli ste ležať počas tehotenstva aj 2 mesiace či viac. Tak to som ďakovala, že to nebol môj prípad, a že jeden deň hore dole nejako vydržíme. Pomohla mi aj sestrička, ktorá mala v ten deň službu a našla ma na izbe s plačom. Bola veľmi milá, upokojila ma a pekne mi dohovorila. Vôbec nezosmiešňovala moje pocity a ani ich nebrala na ľahkú váhu! Spätne si ešte viac uvedomujem, ako úžasne sa zachovala.

Poobede prišiel Maco a tiež sa mi vrátila moja taška, v ktorej som mala veci. Prezliekla som sa do svojho a už aj to bol úžasný pocit! Počas toho, ako Leo spal sme využili možnosť ísť na pár minút na záhradku a to bol skvelý nápad. Opustila som svoje oddelenie a nadýchala sa čerstvého vzduchu. Maco mi kúpil smoothie, slnko svietilo, záhradka mi prišla prekrásna a celkovo mi to padlo veľmi dobre. Aj keď bolo fakt zvláštne vidieť prvýkrát od kontrakcií tú chodbu, ísť po schodoch a pod. Všade som mala (a teda už aj navždy budem mať) spomienky na svoj pôrod.

DEŇ 4. - IDEME DOMOV!

Na 4. deň nás už pustili domov. Klasicky sa vždy púšťa z pôrodnice na 4. deň, len mne to prišlo dlho, keďže som mala plnohodnotný aj deň 0. Možno by nás boli pustili aj na 3.deň, ale keďže Leo bol drobný, museli mať istotu, že priberá. A dobre tak, aspoň som aj ja bola istejšia. Hneď ako som dostala prepúšťaciu správu a podpísala som nejaké papiere, začala som sa v eufórii baliť. Pripravila som Leovi oblečenie a potom som už len čakala na Maca, kým nás vyzdvihne. Ešte sa ma pýtali, či si dám obed, tak som povedala, že áno, ale nakoniec som si ho nedala, lebo Maco prišiel skôr. Aj ma to mrzelo, bolo kurča so zemiakovou kašou, škoda, že to nebolo počas môjho pobytu. :D

Keď sme odchádzali, bol to neuveriteľný pocit. Ideme domov. Prišli sme vo dvojici, odchádzame v trojici a už to nebude nikdy inak. 

Oblečenie, v ktorom sme brali Leonarda domov. Všetko mu bolo aj tak veľké. :D

A moment to remember - otec berie domov svojho syna. :)

A jupíííí, ideme domov! :) Najlepší pocit, ale aj strach, očakávania a rešpekt.

23.5.-27.5.2019

WEEKLY / JÚN 2019

July 3, 2019, 12:24 pm

≫ Next: ORANŽOVÁ - RUŽOVÁ - ŽLTÁ

≪ Previous: NAŠE DNI V PÔRODNICI / PRVÉ DNI S LEOM

$

0

0

Jún prešiel extrémne rýchlo. Bol to mesiac spoznávania sa s Leom, zvykanie si na nový režim, nové fungovanie. Zvykanie na nové vône, nové pocity, nového človiečika v našich životoch. Naše dni vyzerali veľmi podobne, a zároveň bol každý iný. Toľko vecí, čo tento mesiac som sa nenaučila hádam nikdy. Alebo od maturity. :D. Prežívala som také intenzívne návaly pocitov šťastia, že som ich mnohokrát neovládla a od dojatia a vďaky som sa rozplakala. Nebudem popierať, je nám krásne. 

Týždeň po príchode z nemocnice bol so mnou a Leom doma Maco, neskôr prišla moja mamka, čo bolo skvelé. Kopec vecí ma naučila, v mnohých upokojila a ešte som aj vďaka nej aj s ňou nafotila mnoho fotiek, tak som mala materiál aj tu aj na Instagram. Ozaj, Instagram! V polovici mesiaca som prednášala na Instameet o tom, ako zarábajú influenceri a prekonala tak svoju osobnú výzvu - zvládla som to aj s dieťaťom. Prekonala som strach z kočíkovania, už to zvládame raz dva. No a zvyšok už vo fotkách. :)

Prvé (ok, a zatiaľ aj posledné) rodinné stromovkovanie. A zároveň Leov prvý Deň detí! 

Ešte sme sa trochu báli a mierne sme ho naobliekali. Nevadí, už sme sa poučili. :D

Tatko Maco.

S Macom sme cez prvý víkend doma s Leom zašli na obed do Liberálu.

Špagety s pestom a Kofola. Och, ja milujem Kofolu, tak dobre mi padla. :D

Vymyslela som tradíciu, vždy keď pôjdeme s Leom k detskej doktorke, stavíme sa u Antonína na zmrzlinu alebo koláč / polievku / čokoľvek. :)

Kvety k narodeniu Leonarda od kvety.sk.

Na slnku NIKDY nefotím, ale s mamkou sme to skúsili a vyšli tieto (podľa mňa) ozaj parádne fotky! Niekedy sa oplatí vyjsť z komfortnej zóny, už sa nebudem toľko báť toho slnka. :D

Našla som toto divadlo cestou od detskej doktorky. :)

Náš "hood". S Leom v kočiari vnímam okolie viac ako kedysi, je to super! :)

Veľmi som si obľúbila túto rozťahovaciu Českú síťovku. Vôbec sa nezdá, ale dokáže sa neuveriteľne natiahnuť!

S mamkou sme tiež zašli na trhy na Řezáčovom námestí. Maca nikdy nevytiahnem, ale mamka chce naopak chodiť všade, tak som to využila. :)

Obľúbené papučky Toms z urbanlux.cz

Dobrá momentka vs. zlá momentka. :D

A upravená verzia fotky.

Jedna z mála spoločných fotiek (selfíčka nerátam, ale tých tiež nie je veľa).

S mojou krásnou mamkou. Tento outfit som od nej potom okopírovala, veľmi sa mi páčil, aj som zabudla, že túto čiernu vestu vlastním. :D

Moje 3 lásky v Letenských sadoch. :)

S mamkou sme chodili denne do Antonína na zmrzlinu alebo na buchty.

Hrdá babička (ale ako povedal Seban, tak mladá babka) kočíkuje.

Tak sa teším, že tu bola moja mamka! Škoda, že sú Košice tak ďaleko.

Ach dobre nám bolo!

Fotenie TOUSšperkov. A ten outfit, čo som okopírovala od mamky. :)

V Stromovske sme objavili nový výhľad.

A na prechádzku prišla aj moja sesternica, čerstvá inžinierka. :)

Strossmayerovo náměstí.

Takto sa tvárim, keď zistím, že sa zmestím do svojej obľúbenej minisukne.

Ráno pred návštevou detskej lekárky.

S Veronikou sme stihli aj rýchle fotenie! :)

Leoláska v kočiari.

Bola som prednášať na Instameet (konal sa vo Vnitroblocku), čo bola česť, radosť a zážitok! Oslovili ma totiž ešte keď som bola tehotná a ja som netušila či a ako to zvládnem. Ale dali sme to s Leom, z čoho mám obrovskú radosť! A ďakujem Barbore, že Lea počas mojej prednášky postrážila. :)

Moja prednáška bola na tému "Ako zarábajú influenceri". Bola som dosť nervózna, predsa len, nebolo tam málo ľudí, verím však, že sa moja prednáška ľuďom páčila.

Aj ja som si urobila túto legendárnu fotku vo Vnitroblocku.

Nafotili sme ďalšiu fotku pre ALPRO. :)

A stihla som aj pokecať s Barčou Semanovou a malý pekne spinkal.

Raňajky od muža.

Žienka domáca. :D Fotila som, keď Leo spal. Keď bude starší, bude fotiť on, hahaha :D.

Macov prvý deň otcov. :)

V Stromovke sme pečení varení. Chodili sme tam na prechádzky takmer každý deň. :)

Šťastné poobedia v Stromovke. :)

Ranné foteníčko v centre Prahy.

A konečne môžem nosiť svoju ľadvinku aj na páse, juchuuu! Len si musím na opasku spraviť ešte jednu dierku.

Leoláska spinká, nemôžem z neho.

Ďalšie prechádzky - tentoraz v Letenských sadoch. :)

Táto budova má veľmi zvláštnu, až strašidelnú atmosféru. A pár minút po tejto fotke sa spustil obrovský lejak, našťastie so mnou bola Maja, inak by ma asi porazilo. Museli sme sa ísť skryť na poštu, ja som trochu panikárila, ale zvládli sme to a Leo vôbec neplakal, čoho som sa bála najviac. 

Kamarátka Saša bola v Prahe, tak sme zašli na kávu. :) A sranda, že vždy, keď mám kočík, tak si ho chcú všetci vyskúšať. :D 

Krupicová kaša s ovocím. Moje momentálne obľúbené raňajky.

Na blšáku na Řezáčovom náměstí som za nákup košele dostala kytičku ako darček. :)

Najväčšie horúčavy sme strávili na záhrade za Prahou, čo bolo skvelé! Maco sa kúpal, ja s Leom sme boli na terase a bolo nám tak pohodovo, výborne. 

JÚN 2019

ORANŽOVÁ - RUŽOVÁ - ŽLTÁ

July 30, 2019, 7:01 am

≫ Next: WEEKLY / JÚL 2019

≪ Previous: WEEKLY / JÚN 2019

$

0

0

Tento článok vznikol v spolupráci s Aboutyou.sk / *Elite Bloggers Content Marketing

Viete, že mám rada farby. A tiež viete, že nestíham písať články úplne podľa svojich predstáv. A to je škoda, pretože nie všetky fotky sa zmestia na Instagram, ale blog je priestor, ktorý toho znesie viac. :D Tak tento článok obsahuje rovno 3 outfity a každý z nich obsahuje jednu z mojich momentálne najčastejšie nosených farieb. A nabudúce bude červená! :)

ORANŽOVÁ

Ja, čo som kedysi oranžovú priam neznášala, ju už niekoľko rokov neskonale milujem. Prišla som totiž na to, že pristane tónu mojej pleti a ešte sa v nej aj cítim dobre, takže to je dvojitá výhra. Začala som postupne, oranžovým rúžom, neskôr oranžovými očnými tieňmi, doplnkami...až som dala šancu aj oblečeniu v tejto farbe. Nosím ju celoročne, ale v lete, na mierne opálenej pokožke vynikne aj tak najviac. Čo sa týka kombinácie farieb, rada nosím oranžovú so zelenou, petrolejovou alebo ružovou. A samozrejme vojenskou zelenou / khaki, ale to snáď ani nemusím hovoriť, lebo to je taká stávka na istotu. Tieto šaty sú môj najnovší oranžový prírastok do šatníka. Presvedčil ma a následne mi ich kúpil môj Papi.:) Odkedy kojím, veľmi som si obľúbila takéto voľnejšie košeľové šaty, pretože keby náhodou bolo treba, iba rozopnem vrch a môžem nakŕmiť malého aj mimo domu.

RUŽOVÁ

Ružová patrí medzi moje obľúbené farby. Je taká dievčenská, trochu detská a hravá. Hovorím teraz o svetloružovej alebo cukríkovo ružovej. Cyklaménovú ani púdrovo ružovú nemusím, hoci kedysi som mala cyklaménové bikini a patrili medzi tie, ktoré som nosila najčastejšie. Teraz je jedným z najčastejšie nosených kúskov v mojom šatníku táto plisovaná metalická sukňa. Pomerne extravagantný kúsok, ale prekvapivo veľmi nositeľný a tvárny. Pri tomto type výrazných elementov je vždy vhodné kombinovať ich s niečim kontrastným, teda napríklad s voľným bavlneným šedým tričkom, ktoré pôsobí nedbalo. Ja viem, že sa stále opakujem s tými kontrastmi a protikladmi, ale keď oni vážne fungujú! No a odkedy so sebou vozím v kočíku Lea, opäť nosím svoje kabelky. Predtým som všade nosila batoh, ale teraz dám väčšie veci pod kočík a ja môžem nosiť svoje obľúbené ľadvinky a crossbody kabelky. Napríklad aj túto čiernu s mojimi iniciálmi BW, na ktorú som dala DIY pás, ktorý som ušila zo zvyškov sukne.

ŽLTÁ

Žltá bola kedysi moja obľúbená farba, všetko som mala žlté. Potom prišiel zlom, na žltú (aj s oranžovou) som bola doslova alergická a teraz si idem na žlto-horčicovej vlne, ale to ste si už isto všimli. Najnovšie si idem na žltej s bielymi bodkami, nejak sa mi podarilo kúpiť až 2 žlté bodkované kúsky. Jedným z nich sú tieto nohavice, z ktorých som nadšená a uvidíte ich na mne ešte veľakrát. Sú pohodlné, vzdušné a dobre sa kombinujú s mojimi vintage tričkami. Potom mám ešte žltý bodkovaný pršíplášť, ale ten vám ukážem neskôr.

photos by Veronika Tázlerová

WEEKLY / JÚL 2019

August 5, 2019, 11:09 am

≫ Next: MOJA BABY SHOWER

≪ Previous: ORANŽOVÁ - RUŽOVÁ - ŽLTÁ

$

0

0

Júl prešiel strašne rýchlo, ale podľa fotiek súdim, že bol celkom dlhý, alebo teda, dosť som za tento mesiac stihla. :) Boli sme na víkend v Demänovskej doline, zažili prvú dlhú cestu na Slovensko, ukázali sa rodine a celkovo bol tento mesiac ozaj vydarený! :)

Výhľad z nemocnice Bulovka z parkoviska.

Šalát na večeru od môjho muža.

A každodenná obsesia - ľadová káva.

Doma bolo tak teplo, že sme vačšinu času trávili iba v spodnom prádle.

Ďalšie dobroty od Maca. :)

Taký lepší deň na fotenie. :D

Radosti z TOUS.

WELLNESS HOTEL CHOPOK

(PR spolupráca)

Už dávnejšie nás pozvali do Wellness Hotel Chopok, ale museli sme to s cestou kvôli Leovi nejako naplánovať. Maco miluje slovenské hory a tak sme to vymysleli tak, že sa na Liptove zastavíme cestou za mojou rodinou. Bola to prvá dlhá cesta s Leom a zvládli sme to všetci skvele s pár zastávkami na kojenie. :)

Tento hotel je maximálne baby friendly a je vyslovene určený pre rodiny s deťmi. Je rozdelený do 2 častí, takže ak deti nemáte a chcete kľud, budete ho mať. Dokonca aj wellnessy majú dva, teda detský a ten iba pre dospelých.

Naša izba, kde sme mali prichystanú aj detskú postieľku pre Lea. :)

V hoteli majú aj vlastné detské ihrisko a animátorov, ktorý majú pre deti pripravený program.

Maco zašiel po príchode do wellnessu pre dospelých a potom sme šli na 5-chodovú večeru (vždy je výber z 3 hlavných jedál).

V reštaurácii sú pri stoloch aj menšie detské stoly, kde si deti môžu kresliť a dospelí sa v kľude najedia. :)

Milujem hotelové raňajky, veď kto nie? :D A tu ich majú fakt vymakané, dokonca je tam slečna, ktorá robí čerstvé palacinky a tiež si môžete odšťaviť vlastnú ovocnú / zeleninovú šťavu!

Maco išiel vyšlapať Chopok a my s Leom sme boli na prechádzke.

Ja som sa zašla pozrieť aj do wellnessu, ktorý je určený pre rodiny s deťmi. Je tam aj malý bazénik. :)

Celkovo sa mne aj Macovi tento hotel veľmi páčil, ja som bola hotová hlavne z animácií, ktoré sú pre deti stále pripravené, aj ihrisko a detský kútik. Čiže ozaj sa deti nebudú nudiť a rodičom nepraskne hlava. :D My sa sem ešte určite vrátime, rada by som zobrala aj Sebiho a mamku. 

A môžeme ísť do Rimavskej za Sebim, Nagyikou a Papim!

U Nagyiky na terase.

Námestie v Rimavskej a nižšie nepublikovaný outfit post. :)

Seban paparazzi ma takto odfotil v domácom na terase. :D

Cuketové lasagne sme robili rovno 2x ako všetkým chutili. A cuketa bola domáca!

Piškótová torta pre môjho krstého syna, ktorý mal 3 roky.

Toto šťastie! :)

Seban je legenda. :D

V Košiciach som si vyskúšala, aké je to mať 2 deti. So Sebim sme zašli do jedného podniku chytať Penožrútov. Boli sme tam aj v septembri, keď som mala Lea ešte v brušku. :) A teraz už bol v kočíku.

Sebam fotí skvelé outfit fotky. :D Veď to pri frajerke raz využije.

Pár dní sme strávili aj na chate na Ružíne. A tu máme s Leom rovnaké outfity. :)

Krásne slnečné rána.

Prechádzka, počas ktorej Seban zabil asi 100 zombíkov a všetkých nás zachránil. :D

Hranolky preložené nanukom a čapovanou kofolou. Oooo prázdniny a leto!

Raňajky - moje prvé ozajstvé palacinky s domácim lekvárom, na terase v Košiciach, kde som sa učila na maturitu.

Moje lásky a Leova prvá prechádzka košickým centrom.

Mamka so Sebim kočíkovali a ja som zatiaľ skočila na kávu s Laurou.

A potom sme sa pofotili pri fontáne. :)

Ako vidíte, srandy kopec. :D

Naše rituály. :)

Leo a Sebi sú matchy-matchy vďaka čiapkám z Diobo!

A späť v Prahe! Rovno na kontrolu k doktorke. :)

Frajer mal na sebe prvýkrát rifle!

Pracovné stretnutie v Café Jedna.

A spontánne stretnutia so susedou, ktorá nám urobila takéto pekné fotky s Leom. :)

Naty Hrdá chcela vymeniť svojho miláčika za kočík s Leom, ale žiarlivosť sa preukázala. :D Nedá si paničku!

Ťuťu muťu.

Kde je lepšie ako doma vo vlastnej posteli?

Maco zohnal výborný sladký melón, nevedela som sa ho dojesť!

Aj džúsy sme z neho robili. :)

Lea doma čakali nové hračky. Lehátko BabyBjorn a drevená hraznička z Hrackolandu. :)

A tiež táto krásna hracia podložka od Vinter&Bloom!

Keď poviem drahému, že s ním chcem selfie...:D

Boli sme asi týždeň závislí na domácich vegan burgeroch.

Nové radosti z Blogerinas.:)

Obed v Cacao Prague. :)

photos by me

JÚL 2019

MOJA BABY SHOWER

September 1, 2019, 10:50 am

≫ Next: WEEKLY / AUGUST 2019

≪ Previous: WEEKLY / JÚL 2019

$

0

0

Ach, našla som nedávno v telefóne fotky z mojej BABY SHOWER a uvedomila si, že som vám ju chcela ukázať tesne po pôrode, ale akosi som mala hlavu niekde inde - logicky. :D Ale chcem si ju sem odložiť, na pamiatku, pretože moji kamaráti pre mňa a vtedy ešte oficiálne Wechsler Baby, pripravili tú najlepšiu party. :) Presne v štýle, ako to mám rada. Súkromne, pohodlne a s jedlom. 

Celú akciu naplánovala z Bali Sindy, a ja ani nemám slov, lebo to bolo pre mňa veľké prekvapko! Som nesmierne vďačná, že prišli všetci moji kamaráti, čo boli v Prahe, keď pozerám fotky, až ma to dojíma. Dokonca to vyšlo tak, že bola na baby shower aj moja mamka, lebo bola akurát v Prahe. Vonku v tú sobotu bola hrozná kosa a pršalo, preto bolo dobre, že sa party konala v Comfortable Prague Apartments, ktoré sú ešte aj blízko môjho bytu, tak som s bruškom nemusela chodiť ďaleko, čo strašne pomohlo. :)

Je také zvláštne, vidieť sa s bruškom a zaspomínať na časy, keď som netrpezlivo čakala, ako bude Leonard vyzerať. A teraz je tu už niekoľko týždňov s nami. Zázrak.

Apartmán vyzdobili dievčatá. Každá mala niečo na starosti a ja sa strašne teším, ako si dali záležať. :) Dekorácie a balóny mali z mojeparty.cz a svietiace písmená od sviticipismena.cz. Občerstvenie pripravili oni sami a bolo tip top!

Sindy bola skoro celý čas s nami aspoň takto cez telefón. :)

Môj šťastný výraz prekvapenia, keď som vstúpila do miestnosti. :)

Tak naložím si poriadne!

Blažený výraz plného bruška.

Takto otvárala tehotná šampanské pre svojich hostí, nech sú spokojní. A podľa výrazov tváre aj boli. :D Ja som sa asi zamyslela a uvedomila som si, že alkohol som nielenže dlho nevidela, ale ani neuvidím. :D

Pre mojich najbližších som pripravila aj GENDER REVEAL, teda odhalenie pohlavia. Samozrejme jeden človek v miestnosti to kvôli balónom musel vedieť, ale inak sme pohlavie s Macom držali v tajnosti pred všetkými. Moja mamka to už vedela dlho, lebo strašne otravovala, keď zistila, že to už vieme a nedala pokoja, kým som jej to v druhom trimestri neprezdradila. :D

Prešli sme ešte tipovačku, väčšina určovala chlapčeka a tiež sme tipovali dátum, kedy sa bábo narodí. :) Spätne som sa pozrela na zapísané dátumy a vyhral Mišo (a Maco tvrdí, že aj on, ale ehm, ja sa nepamätám, žeby hovoril 23.5., no dobre...:D). Ešte síce nevieme, čo okrem pravdy vyhral, ale to doladíme.

A bude to....(chvíľka napätia)

....chlapec! :)

Dievčatá neodolali a odfotili sa s "Leom". :D

Boli aj darčeky. :) Hlavný darček bol ten jelenček, s ktorým fotím Lea každý mesiac.

A potom sa pokračovalo v zábave! :)

Moja typická gestikulácia "na Noru Mojsejovú" :D.

Veľká vďaka všetkým zúčastneným. Som neskutočne vďačná, že si moji kamaráti našli čas, a že sme sa takto všetci spoločne stretli. To sa nám už stáva málokedy, myslím, že sme boli takto naposledy na mojej svadbe. :D

Ďakujeme

Comfortable Prague Apartments

Svítící Písmena

Moje Party

4.5.2019

fotila Tereza Marešová :)

WEEKLY / AUGUST 2019

September 14, 2019, 2:15 am

≫ Next: WEEKLY / SEPTEMBER 2019

≪ Previous: MOJA BABY SHOWER

$

0

0

Strašne som sa chcela zlepšiť v časovaní týchto článkov, ale tento mesiac sa mi to nielenže nepodarilo, ale už je polovica septembra a ja môžem pomaly chystať článok na september. Čiže nejak takto sa mi darí skĺbiť blog s materstvom, hahaha. No nie je to moc vtipné, ja viem. Nič to, poďme radšej na fotky. V auguste sme boli aj na dovolenke v Chorvátsku, ale článok z dovolenky dám zvlášť, aby som sa k nemu neskôr ľahšie vracala a aj preto, že je dosť materiálu. :)

Takto ma Maco odfotil v Stromovke s TOUS kúskami. Ale inak takto na prechádzky do Stromovky bežne nechodím. :D

Bude svadba, tak sme začali plánovať! :)

Naopak toto je môj bežný look, pohodlný, drdol a obľúbené doplnky.

Bola som prvýkrát od pôrodu u Apolináře. Bolo to také pekné. Chcela som ísť pozrieť aj sestričku, ktorá mi pomahála pri pôrode, ale mala akurát dovolenku.

A zoznámila som sa s novým krásnym pocitom vďaka šatkovaniu s Minu Wrap. :)

A jeden víkend sme vešali obrazy a skladali poličky. 

Kopec radosti!

Bumbíček. :)

Skúšala som plavky pred dovolenkou.

S Verčou Tázlerovou sme boli fotiť a na kávičke. 

A Verča nám kúpila fajný chlebík. Chlieb je nová čokoláda, aj nové kvety, keby ste nevedeli.

Šéfkuchár Maco a jeho cuketové placky.

Pri príležitosti svetového týždňa dojčenia vznikla aj táto fotka. Šaty sú od skvelej slovenskej značky Mamika.

Zmrzlina - sorbet od Antonína. :)

A Leova obľúbená "posteľ" :D. Skvelá dúha z Hrackolandu.

Foteníčko v centre Prahy a moje nové nohavice, v ktorých som sa cítila ako Beyoncé v klipe Survivor. :D

Aj s kočiarom som sa poladila.

A s Leom sme dali matchy-matchy outfity. 

Naše Halushkys mali pop-up v centre Prahy a prišlo aj kopec našich kamarátov. Bol to prvý letný večer vonku s Leom.

Radosť na toto pozerať. :)

Farebná manikúra od Le Mini Macaron. S kódom BECCA máte vždy na všetko 10% zľavu. Ja už si nechty inak ani nelakujem. :)

Zašli sme aj na Malú Stranu, pretože sme boli Leovi vybavovať americký pas. Bolo to na môj vkus zdĺhavé a bola som trochu nervózna tak...

...ma Maco vzal na pizzu. :D

Olaaaa olaaaa, signorina, spaghetti, lasagne, tutti frutti, pomodoro!

Láska spravme si selfie, keď sme takí pekní obaja naraz. :D Ehm, určite.

A keďže mi asi nestačilo, dala som si na druhý deň s kamoškou ešte jednu. :D

Lenže polovicu som si musela zobrať domov, lebo Leo sa rozhodol, že je hladný v momente, keď som si išla odhryznúť prvý kúsok. :D

Na Letní Letná vznikli ďalšie fotky pre TOUS. :)

Tradične sme "stromovkovali".

Poslednú sobotu v mesiaci je na Řezáčovom náměstí vždy Blší trh, odporúčam vám ho navštíviť, sú tam super veci. :)

A august som zakončila objavom skvelej kaviarne Letec Espresso Bar! :)

AUGUST 2019

---

WEEKLY / SEPTEMBER 2019

October 9, 2019, 11:47 am

≫ Next: MILÉ MAMIČKY Z INSTAGRAMU...

≪ Previous: WEEKLY / AUGUST 2019

$

0

0

September patrí medzi také zvláštne mesiace, keď sa leto mení na jeseň a začína sa akási nová etapa. Je to pocit, ktorý vo mne ostal z dôb pravidelnej školskej dochádzky, neviem sa ho ani po rokoch zbaviť. A možno ani nechcem. Život je teraz taký príjemný a radostný. Akurát po pracovnej stránke nie vždy stíham tak, akoby som chcela. Ale snažím sa to zosúladiť, Leo je našťastie (raz dva tri), zatiaľ skvelý parťák. Robili sme to, čo viac menej aj pominulé mesiace. Chodili na prechádzky, fotili, pracovali. A bolo nám hej! :)

Teším sa, že sme ešte s Veronikou stihli využiť pekného počasia a nafotili sme fotky pri tomto kolotoči na Letnej! :)

Na druhý deň, na moje meniny, sme zas tiež s Verčou skočili na kávu do Liberálu a ako je u nás zvykom, aj pofotili. :D

Vyšla nová paletka od Urban Decay - Honey a ja som ju musela ihneď vyskúšať! Je prekrásna, presne moje farby - hnedé, škoricové, horčicové, medové. Som nadšená!

September bol prelomový, pretože som vyšla prvýkrát večer sama von. Nie od pôrodu, ale už od nejakého vyššieho štádia tehotenstva. :D Prosímpekne, bola som ako Alica v krajine zázrakov. Bez kočiaru ako bez ruky zrazu. A síce to boli iba cca 2 hodinky, padlo mi to neuveriteľne dobre!

Išla som na krásny event TOUS - predstavenie exkluzívnej kolekcie Rosa Oriol.

Backstage!

A doma už moja obľúbená klasika. :) Nové balenie plienok Kolorky, Leoláska, uspávanie a káva. :)

Zašli sme aj do IKEI, čo cez upršaný víkend veru nebol najlepší nápad, keďže to očividne nebol iba náš program. :D

Prechádzka, koláč a káva s kamoškou. :)

Selfiečka sú asi jediný čas, keď mám v týchto dňoch rozpustené vlasy.

A prichádza séria "Stromovka". :) 

Niekomu je veru hej! :)

Po prechádzke som sa zvykla zastaviť ešte v kaviarni Letec. Majú tam výborné chai latté aj tento mrkvový muffin!

Srandičky na Strossmayerovom náměstí.

Prechádzka v Letenských sadoch. :)

Skvelý retro sekáč oproti Bio Oku! Fakt peckové kúsky, aj keď ceny sú trochu vyššie.

Jedno z fotení s Verčou Tázlerovou.:)

Okolo kočíka je odkladací priestor. :D

A nižšie už vidíte výsledok fotenia.

Víkendové stromovkovanie aj s Macom. :)

Kuskus na sladko. Veľká dobrota!

Taká domáca pohodička.

Doma som to trochu preorganizovala a konečne našli mnohé veci svoje miesto. Vždy to chce čas.

Rozpustené vlasy mám teraz iba vonku alebo akurát tak na foto. :D

Takto cez víkend v záhrade rozhodne nevyzerám. :D Ale chcela by som.

Ďalšie prechádzky. :)

Bude mi chýbať toto pekné počasie.:)

Dali sme stretko aj s Barborkou, ktorá onedlho privedie na svet nového tvora. :)

A potom sme fotili s Verčou pred Letec espresso bar, kde som neodišla bez ich dokonalých muffinov.

Veľmi frajersky sa cítim vo svojich nových teniskách. :D

Tieto krásy Prahy. Sú na každom rohu.

Boli sme s Leom na návšteve v Elite Bloggers Hube.

V kočíku už veru nevydrží a na rukách tiež nie. Takže deka, kde sa môže pretáčať to istí. :)

Upršané ráno na Strossmayeráku a príjemné pracovné doobedie predomnou.

Nivea ma pozvala na predstavenie nových vlasových produktov a bolo to vo veľkom štýle! Stretli sme sa v kaderníctve, kde sa o nás pekne postarali, veď pozerajte. :)

Nivea tuší, že najedená blogerka je spokojná blogerka. :D

So skvelou Anet Synkovou. :)

Ja, balóny a môj objemný cop.

Akože tak si povedzme, že event bez dobrého jedla nie je dobrý event. A Nivea to očividne vie, preto nám vždy zabezpečí tie najlepšie dobroty! 

Poslednú septembrovú nedeľu sme mali pop-up Halushkys v bare Malkovich na Žižkove. Maco v plnom haluškovom nasadení!

A posledná fotka, na haluškách s Leoláskou. Tatko varil, my sme jedli a fotili a bavili sa s kamarátmi. V apríli bol Leo ešte v brušku, keď sme tu mali pop-up naposledy. A dnes tu už bol s nami a bol úplne najlepší. Možno bude o pár rokov variť halušky aj on. :D

SEPTEMBER 2019

MILÉ MAMIČKY Z INSTAGRAMU...

October 16, 2019, 9:32 am

≫ Next: MÁTE VYBRATÉ? / PREČO SI POTRPÍM NA SLUŽBY

≪ Previous: WEEKLY / SEPTEMBER 2019

$

0

0

UPOZORNENIE: Tento článok je úprimný a krutý, možno kruto úprimný a áno, môže niekoho aj uraziť. Ale keď môžete napísať vy, čo si myslíte, tak môžem aj ja.

Tento článok nosím v hlave už dlho. Ale asi som potrebovala finálny "push" k tomu, aby som ho začala písať. A tak je tu. Som smutná, nahnevaná, nechápem. Je mi normálne na vracanie a aj som si poplakala. Nie, nie som z ocele a som človek, rovnako ako vy, a to v tomto článku spomeniem ešte viackrát. A ani neviem, kde začať, pretože mám toho v hlave momentálne dosť.

OOOOO MATKA!

Rola matky je nádherná a bezpochyby najnáročnejšia a najkrajšia v živote. Je v našej spoločnosti glorifikovaná a bodaj by nie, veď prinášame na svet nových ľudí a to veru dá zabrať. Mnoho žien tvrdí, že až s príchodom ich dieťaťa našli zmysel svojho života alebo, že až teraz dáva ich život zmysel. Ja sa s tým nemôžem úplne stotožniť, vzhľadom na to, že môj život bol naplnený aj pred príchodom Lea. Čo však nič nemení na tom, že to, že je tu dnes s nami je zázrak, za ktorý som každý deň vďačná. Materstvo ma napĺňa, realizujem sa však vo svojom vzácnom voľnom čase aj inak a snažím sa vtedy mať od materských vecí trochu odstup.

Mnoho matiek však možno nebolo pred príchodom dieťaťa naplnených, boli vo svojom živote nespokojné, necítili sa byť uznávané a túto dieru zaplnilo dieťa, tak sa poďme realizovať. Keď som neuspela v iných oblastiach svojho života, musím byť za každú cenu tá najlepšia matka. Hlavne lepšia ako ostatné! Tak sledujem, ako to robia iné matky a môžem začať porovnávať. Poprípade to môže byť aj naopak. Mala som super život, kariéru, slobodu, robila som si, čo som chcela a s príchodom dieťaťa je to zrazu inak. Sedím vo svojom byte, celý deň len mením plienky a kŕmim bábo, ledva vytiahnem päty zo sídliska a vo voľnom čase, ktorého je očividne dostatok, lustrujem sociálne siete.

Nie je nič zlé na tom byť full time mamkou. Ja by som ňou inak tiež chcela byť, priznám sa, že by sa mi to páčilo. Ale mám sa dobre aj takto, keď čiastočne pracujem. Tiež nevidím nič zlé na tom, ak sa niekto v roli mamičky našiel tak, že je to fakt jediný zmysel jeho života a plne sa tomu venuje. Je to krásne, ak si zveľaďuje svoju úlohu, svoju rodinu, svoj život. Ja teda tiež (momentálne a isto ešte dlho dlho budem) považujem úlohu matky za svoju najdôležitejšiu. A nemám za potrebu súdiť a ohovárať iné mamičky a ani inak sa nestarám do života ľuďom, ktorých nepoznám, len preto, že majú otvorený profil na Instagrame.

DOKTORÁT Z MATERSTVA ALEBO AJ ODBORNÍČKY NA VŠETKO

Všetci chceme byť dobrí rodičia. Chceme byť tí najlepší rodičia pre svoje deti. To máme myslím ozaj všetci spoločné. Vzdelávame sa, čítame, skúmame, čo, ako a kedy robiť. Ako je dnes už bežné, okrem knižiek je k dispozícii oveľa rýchlejší spôsob - internet. Mnohokrát pomôže. Ale, čuduj sa svete, nie všetko, čo je na internete je pravda. A nie je ani všetko, čo píšu správne. A dokonca, ja viem, že je tomu ťažké uveriť, ale neexistuje JEDEN JEDINÝ správny spôsob ako robiť veci. V živote celkovo a v materstve to tým pádom platí tiež. Svet je veľký, možností je mnoho, každý má slobodu vybrať si tú cestu, akú sám pokladá za tú najlepšiu. A nemusí to byť rovnaká cesta ako tá vaša. To však ešte neznamená, že je horšia alebo zlá. Je len iná.

Niektoré ženy si ale myslia, že majú patent na múdrosť a po prečítaní pár článkov na internete sa pasujú za študované odborníčky. Humor, nadhľad a občas aj zdravý rozum ich opustil niekde pri pôrode. Je jedno, čo povedal váš lekár, lebo oni vedia lepšie. Je jedno, že má daný výrobok patenty a certifikácie, pretože ich nevydali oni. Jeden by povedal, že múdrosti takýchto kapacít by sa mali publikovať aj knižne, ale načo však, keď sa oveľa rýchlejšie dostanú k publiku práve cez Instagram. Tieto články si vie ozaj prečítať každý. Rozdiel však je, že nie každý má potom potrebu šíriť svoje internetom nadobudnuté vedomosti ďalej. Len poniektoré mamičky, ony sú také zlaté a dobré, že jednoducho sa nemôžu prizerať na to, ako na internete verejne prezentujete nesprávny spôsob zaobchádzania či výchovy SVOJHO dieťaťa a chcú vám len pomôcť. Akože beriem, že niekedy je to naozaj pekne podaná správa, ale buďme úprimní, nie každá správa, ktorá sa začína slovami "Nemyslím to zle"či "Neber to v zlom" a končí sa slovami "Peace" je automaticky neškodná. Najviac ma potom baví, ako sa tieto mamičky v komentároch navzájom podporujú, pretože si prečítali rovnaké články, navzájom sa hecujú, stádo týchto oviec pod komentármi rastie a vy už môžete povedať hocičo, nikto vás nepočúva, nikto nečíta, čo píšete, ste jednoducho "tupka s inteligencí houpajícího koně a postižené žížaly" (to mi naozaj pani napísala a ešte pokladala túto správu za slušnú), ktorá odmieta uznať chybu, ktorej sa dopustila.

Takéto debaty vznikajú bežne na Facebooku medzi "priateľmi", ale najčastejšie práve na Instagrame pod príspevkami blogerov a influencerov. Pretože influencer má byť dokonalý a má robiť všetko správne. A správne je to, čo povedia tieto mamičky. Ja neviem ženy, pozvem si vás všetky domov, aby ste mi ukázali, ako byť skvelá matka? Len pozor, aby ste sa potom nepozabíjali, keď zistíte, že všetky máte odlišný názor. A vo vašom svete je len jedna pravda.

A TAKTO TO JE! LEBO TAKTO SOM TO MALA JA

Začalo sa to už v tehotenstve, ale mamičky blogerky ma upozorňovali, že s príchodom dieťaťa sa to ešte zhorší. Som v zdieľaní svojho syna opatrná, ale očividne nie dosť, lebo chytiť sa dá ozaj VŠETKÉHO. Tón ich správy je akože slušný, ale značne agresívny, vysmievajúci a neskôr, keď si dovolíte odpovedať, čo sa vypláca málokedy, tak aj útočný.

Ešte ako tehotná som na Instagram odfotila svoju DIY dúhu, ktorú som vyrobila. Toto je taká banalita, ale spomeniem ju aj tak. "Načo vyrábaš nejakú dúhu, keď príde dieťa na svet, budeš rada, že sa prezlečieš a na nejakú dúhu si ani nespomenieš." Jasné, týmto štýlom by sme sa nemuseli ani líčiť, lebo večer sa aj tak odlíčime, no nie? A keďže ty si milá moja nemala čas ani sa prezliecť, tak určite nebudem mať čas ani ja, lebo tento vzorec zničenej unavenej matky novorodenca je jednoducho daný a nijak inak to nemože byť, že?

Ja som mala v šestonedelí kopec energie, malý iba spal a jedol a nebol vôbec plačlivý. Keby som chcela, vyrobím aj ďalšie 3 dúhy. Takže pohoda, treba byť pripravení a počítať so všeličím, ale každé bábo je iné, takže aj každé šestonedelie je iné.

Na profile Tatiany Židekovej sa pod jej fotkou s malou Vanes s cumlíkom strhla vážna debata. Preboha ty dávaš malej cumlík už v pôrodnici?!?! Si normálna? Zaručené problémy s kojením! A to si zvolila tento cumel? Najhorší na trhu, moja malá ho vôbec nechcela. Cumel kazí vývoj sánky...a pod. A top všetkých topov bol komentár, kde pani napísala. "Čo ste vy za "matky", že dávate deťom cumeľ a neviete ich ukľudniť inak. Gratulujem, načo ste si robili deti, strčiť im do úst cumeľ aby boli ticho." Táto pani by sa veru potrebovala trochu ukľudniť, možno by jej pomohol práve ten cumeľ.

Priznám sa, že keď som dala do Stories, že sme v nemocnici začali kojiť s klobúčikmi, netušila som, aká vlna sa strhne. "Klobúčiky sú zlo! Nebudeš mať mlieko! Okamžite prestať kojiť s klobúčikmi!" Mňa dovtedy ani nenapadlo, že by boli klobúčiky akási hrozba. Kým ma nezaplavili tieto správy, z ktorých som následne chytila paniku, že ozaj nebudem mať mlieko. Aj laktačnú poradkyňu som si domov zavolala. A naplakala som sa dosť, dokonca som to považovala za obrovskú hanbu a cítila som sa kvôli tomu veľmi zle. A viete čo, zbytočne, strašne zbytočne. Kojila som s klobúčikmi dlhšie ako sa na nejakých weboch odporúča, ale úspešne a tvorbu mlieka mi to vôbec neovplyvnilo.

"Ty dávaš deťom Sunar / Nutrilon / Kendamil??? Preboha veď to je hnus, nášmu to vôbec nechutí! Skús toto, toto používame my a je to to najlepšie." Ale veď v poriadku mojko, dávaj im čo chceš a ja budem dávať tiež.

"No tak mne sa malý po týchto plienkach vyhádzal, nepoznám nikoho, komu by vyhovovali. Nepropagovala by som ich, ani keby mi platili." Tak veď ti ani neplatia zlatíčko a to, že nevyhovujú tebe, ešte neznamená, že nevyhovujú nikomu. Keby som sa sama riadila recenziami na internete od žien, ktoré ich píšu, tak tie plienky nikdy nevyskúšam, ale vyskúšala som, sadli nám a patria medzi moje obľúbené. Nakoniec sme ešte v debate došli k záveru, že konktrétne tie plienky, čo používam ja, ona ani neskúšala. Tak čo k tomu povedať, že...

Všetko je individuálne a ja ozaj nevidím dôvod strašiť mamičky len na základe svojej vlastnej skúsenosti. Dokonca mi to príde vyslovene hlúpe. Bu bu bu.

OZAJ NEROZUMIEM ALEBO SI ZLÁ MATKA

Keď sa Petra z Nasklee na svojich Stories priznala, že s malou Sárou nechodí na prechádzky do parku, vyslúžila si kopec poučných a tiež škaredých správ, ako nerobí dobre, lebo na prechádzky sa predsa musí chodiť. Pretože očividne čerstvý vzduch je iba na prechádzkach a nikde inde. Ja napríklad na prechádzky s Leom chodím, nie každý deň, ale skoro každý deň áno. Mám na to čas, mám to rada. Keby som tie prechádzky nestíhala alebo by som ich nejak neobľubovala, tiež nechodím. Ale aby som niekomu vypisovala a poučovala ho o prospešnosti prechádzky? Ženy vy čo si myslíte, že kto ste?

Luci Feriková si teraz nevzala na blogerský event pre svojho syna náhradné nohavice a už mala koment, že "Nechápu, jak matka malýho dítěte nevezme se sebou náhradní oblečení." Tak necháp.

Na Facebooku som si prečítala komentáre pod článkom, kde sa mamička rozhodla počas materskej 20 hodín mesačne pracovať. 20 hodín mesačne! Viete ako málo to je? Napriek tomu si vyslúžila pekné komentáre, ako sa nevenuje dieťaťu, že dieťa potrebuje matku, že si má prečítať nejakú knihu, aký vplyv má na psychiku dieťaťa pracujúca matka a pod. Ja si myslím, že autorky týchto komentárov by svoj čas namiesto vypisovania takýchto rečí mali tiež venovať radšej svojmu dieťaťu, inak by to mohlo poznačiť jeho psychiku.

Špeciálne miesto majú ľudia, ktorí napíšu matke, že jej dieťa je škaredé. Akože hej hej, myslieť si to môžete, myslite si, čo len chcete. Ale von to ozaj dávať nemusíte.

Internet znesie ozaj veľa, očividne hlavne veľa mamičkovských komentárov, ktoré nikoho nezaujímajú. Ja neviem, či sa doma nemáte s kým porozprávať, či nie ste spokojné so svojim životom a tak chcete aspoň trochu pokaziť deň niekomu, koho vôbec nepoznáte. Ale ktovie, možno fakt chcete poradiť. Len nie vždy treba. Ja som už raz článok o tom, že síce na internete máme možnosť a slobodu napísať čokoľvek, nie vždy ju musíme využiť.

Tak som si pre zaujímavosť klikla na autorky podobných komentárov a múdrostí. Dokonalosť sama, viete si predstaviť. Ja by som tiež vedela mudrovať na profiloch ktorejkoľvek z vás. Že toto sa mi nepáči, toto robím inak a ježišiiii, toto nerob, lebo odborníci hovoria...vám to príde normálne? Mne teda nie.

Vo svojich komentároch som sa dozvedela, že Instagram je tu od toho, aby sme si radili. Tak ja si dovolím nesúhlasiť. Nie, Instagram tu skutočne nie je od toho, aby sme si radili. Môžeme sa inšpirovať, ale ak sa niekto nepýta, prečo máte tak silnú potrebu poučovať? Ak chcete silou mocou niekomu radiť a rozosievať svoje životné múdrosti ďalej, je tu taký portál, určite ho poznáte, keďže vy viete všetko, má iniciály MK. Tam sa môžete dosýtosti vyblázniť. A ja zo svojho Instagramu mať pobočku MK mať nechcem.

VEĎ POČKAJ!

Je zvláštne, že sa všade rozpráva o women power a o tom, ako sa my ženy musíme navzájom podporovať, ale kategória materstva si žije svoj vlastný život a akoby to tu zrazu neplatilo. Lebo ak si myslíte, že sú ženy ako také na seba zlé, tak matky sú na seba ešte horšie. Deti sú totiž citlivá téma. Neviem prečo má toľko žien za potrebu v materstve súťažiť, či sa predbehovať. Ak si rodila cisárskym, nevieš, čo je pôrod. Dala si si počas pôrodu epidurál, si slaboška. Nekojíš? Tak to ani nemá cenu komentovať. Máš len 1 dieťa? To je akoby si nemala žiadne. Mne sa chce z takýchto rečí úprimne vracať.

A potom sú tu tie rečičky typu "Veď počkaj, uvidíš, čo bude po pôrode...". Veď počkaj, kým začne chodiť...Och, veď počkaj, ešte ti bude ľúto za týmito dňami....a pod. Veď počkám, počkám!!!

Ja ako matka, ale tiež ako človek, sa snažím nerobiť druhým mamičkám či tehotným to, čo som sama nemala a nemám rada. Tak to skúste aj vy. Pomôže niekomu to, čo napíšem? Chcela by som sama dostať takúto správu? Zaujíma môj názor niekoho? Čas, ktorý mám, keď Leo spí využívam väčšinou na prácu, na spomínanú prechádzku, na sledovanie obľúbených seriálov, na upratovanie domácnosti, na varenie, na čítanie knižky či časopisov, dnes na písanie tohto článku. Fakt nemám čas na vypisovanie "múdrostí" na iné profily. Skúste svoj čas využiť nejak efektívnejšie tiež. Pre niektoré mamičky je určite efektívnejšie aj keď budú len tak pozerať do stropu.

Dúfam, že sme sa pochopili. Ak sa niekto v článku našiel a urazil, dúfam, že ma už nebude sledovať. Môj cieľ je totiž byť nielen ten najlepší a milujúci rodič, ale zároveň aj normálny, ktorý svoje dieťa naučí tolerancii a vyrovnanosti. To sa dnes totiž zdá ako ozaj ťažká úloha.

MÁTE VYBRATÉ? / PREČO SI POTRPÍM NA SLUŽBY

November 7, 2019, 7:53 am

≫ Next: KOČIAR, ŠATKA, NOSIČ / MOJE POCITY A SKÚSENOSTI

≪ Previous: MILÉ MAMIČKY Z INSTAGRAMU...

$

0

0

Všimla som si na sebe, že čím som staršia, tým viac si všímam a potrpím na to, ako sa ku mne ľudia správajú. Tak všeobecne, či na ulici, v potravinách alebo na pošte. Ako človek dospieva, začne si sám seba viac vážiť a potom mu začne prekážať, keď sa s ním zaobchádza nefér, keď je niekto neslušný alebo keď mu niekto krivdí. Každý máme svoje dni, aj ja a asi by som klamala, ak by som tvrdila, že som nikdy nikomu neznepríjemnila deň. A spätne ma to mrzí, lebo sa väčšinou riadim heslom "Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš, aby sa správali k tebe."

Na čo som z roka na rok viac a viac citlivejšia sú služby. Hlavne servis v podnikoch, ale aj v štátnej správe. Aby bolo jasné, nie som žiadna rozmaznaná deva, hoci tak na niekoho môžem pôsobiť, a aj keď samozrejme, svoje fanty mám. Dokonca, aby ste si nemysleli, vyskúšala som si mnoho jobov, kde som sa riadila heslom "Môj zákazník, môj pán." A áno, ja som asi taká hlúpa, že som sa tým heslom ozaj riadila. Pracovala som za pokladňou v Tescu, umývala som okná autám na benzínke, chvíľu som bola predavačka v Pull&Bear a tiež som robila hostesku v obchodných centrách a ponúkala ľuďom jednohubky na ochutnanie (a aj voňavé guličky do záchoda. :D). A nikdy, fakt nikdy, aj keď som mala otrasnú náladu alebo som bola unavená, som si nedovolila byť nepríjemná na zákazníka. 

Sama sa čudujem, ale vždy som svoje problémy nechala vo svojej hlave a samú seba som o začatí šichty nevnímala ako prvoradú, čo máme inak ako ľudia prirodzene v sebe. Jednoducho, nie som tu teraz ako Rebeka, ale ako človek, zamestnanec / brigádnik, ktorý reprezentuje firmu, pre ktorú pracuje. Ak teda niečo pokašlem, nebude to len moja hanba, ale hanba firmy. A za to by som sa potom hanbila omnoho viac. Tá zodpovednosť ma nepustila a ja som sa snažila svoju prácu robiť čo najlepšie. Poradiť, nájsť, predať, ak je to potrebné, aj zabaviť, lebo to hneď prešiel deň rýchlejšie aj mne. Usmievala som sa, pokecala s ľuďmi, s ktorými sa to dalo (lebo nie každý má náladu a veru, ani ja som ju vždy nemala), lebo potom ma práca bavila viac a sama som zo seba mala lepší pocit, nehovoriac o tom, že tá smena fakt išla rýchlejšie. 

Preto ma ozaj udivuje, koľko ľudí pracujúcich v službách si tieto základné veci neuvedomuje. Pre mňa ako zákazníka nie ste Peter, s ktorým sa rozišla frajerka, ani Katka, ktorá nespravila skúšku v škole a ani Marienka, ktorú hnevá, že na tej pošte trčí už 10 rokov. Áno, buďme ľudia, majme pochopenie, že môže mať niekto zlý deň, však. Lenže beriem to tak, ako som spomínala vyššie. Pre mňa ako zákazníka, ste pán čašník a pani poštárka. A nemyslím si, že je niečo zlé na tom, ak chcem, aby mi v reštaurácii poskytli kvalitný servis a aby sa ku mne na pošte správali pekne a nie tak, že otravujem a komplikujem im deň.

Problém v našich končinách je, že si zákazníka málokedy vážia. Druhý problém je ten, že u nás nie je zvykom nechávať sprepitné, poprípade ho vezme zamestnávateľ, tak načo by sme sa snažili. Máme tak nejak v krvi byť na seba nepríjemní, odutí, ofučaní. Lebo život na Slovensku a v Česku je ťažký, z čoho sa má človek tešiť...no nie? Sťažovať sa je ľudské, tešiť sa z niečoho je považované za chválenkárstvo a namiesto toho, aby sme si navzájom priali, si závidíme. A potom je to začarovaný kruh, v ktorom môžeme jeden na druhého ukazovať prstom, lebo veď vždy je ľahšie obviniť niekoho iného ako pozrieť sa na seba.

Outfit:

šaty - látka second hand (pôvodne posteľné obliečky), ušila Majoranka / kožená bunda - Mango / čižmičky - Wojas / klobúk - Alate Milinery, opasok - vintage / okuliare - H&M

Minule som volala na Úrad práce kvôli rodičovskému príspevku, už tak nejak automaticky nastavená, že ešte s mojim slovenským jazykom to bude s úradníčkou isto "príjemný" rozhovor a nič mi neporadí. A na moje prekvapenie, bola úžasná, poslala mi všetko na mail, poradila. Ale bola som prekvapená, lebo to u nás nie je bežné. Takisto na pošte, mala som dvoch "kamošov", obaja boli muži, dnes už tam jeden nepracuje. Boli super, vždy všetko vybavili, pokecali sme, pomohli mi, ja som bola stále strašne vďačná a stále sme sa tak nejak tešili, keď to vyšlo tak, že som v okienku narazila práve na nich. V menšom mestečku / dedinke za Prahou, kde sme bývali, sú najmilšie pani poštárky na svete. Očividne sú super partia a do práce chodia rady. Také ochotné a úžasné ženy, to som nevidela ešte. Na pošte teda rozhodne nie. Keď sme sa sťahovali do centra Prahy, šla som sa s nimi rozlúčiť, každej som kúpila čokoládu a poďakovala za ich služby. Neviete si predstaviť, aké boli prekvapené a ako sa tešili.

Čo sa týka čašníkov a čašníčiek, je to špeciálna kategória. Vo veľkej miere totiž záleží, v akom meste sa nachádzate a bohužiaľ, čo si budeme hovoriť, aj od toho, ako v daný moment, keď podnik navštevujete, práve vyzeráte. V Košiciach ma vedia vytočiť pomerne rýchlo a často, lebo heeeej, som asi rozmaznaná z Prahy už. :D Ale prísť do kaviarne, 10 minút sedieť a čakať na jej veličenstvo čašníčku, kým si nás všimne, potom bez pozdravu vyblafne "Máte vybraté?" (akože čo? Peniaze z bankomatu? Ruky z vrecák či ako?) bez toho, aby vôbec doniesla nápojový lístok a následne ďalších 10 minút čakať na ten lístok...to mi normálne nepríde. Milujem, keď sa nedá platiť oddelene, keď mi donesú latté s kyslým mliekom, o ktorom ma presviedčajú (hádavo), že kyslé nie je, a ktoré mi na záver ešte aj naučtujú a ja musím vysvetľovať, že nevidím dôvod, prečo by som ho mala platiť. 

Alebo keď mi prídu povedať, že buď si ešte niečo objednáme, alebo sa máme poponáhľať a odísť, aby sme nezaberali stoly. Keď si objednám koláč a kávu a prídu mi s rozostupom 20 minút. Ale asi moja chyba, lebo som mala pýtať koláč s kávou, že? Alebo keď sa opýtam, či majú ľadovú kávu a pani čašníčka povie, že netuší, že nech si preštudujem lístok (to sa stalo v Prahe). O špeciálnych náladách obsluhujúcich sa ani nebudem vyjadrovať, lebo škoda reči. Ja plne akceptujem, že mnohokrát vie byť zákazník skutočný pako. Ale ja som nový zákazník. Správajte sa slušne a snažte sa, aby som sa do tohto podniku vrátila opäť. V dnešnej dobe sociálnych sietí sa navyše zlá recenzia šíri rýchlosťou svetla, takže zlé meno si dokáže podnik urobiť ozaj rýchlo. 

Do podniku idem vždy s tým, že budem príjemný zákazník. Ale veľmi rýchlo sa vie môj postoj zmeniť, ak je obsluha nepríjemná. Nepríjemná totiž viem byť aj ja. :D Povedzme si ale, že s takejto hry, kde si pinkáme štipľavé poznámky nemá nikto úžitok. Lenže ako zákazník odmietam tolerovať takéto správanie od obsluhy podniku, kde som ra rozhodla minúť svoje peniaze a chcem sa tam cítiť dobre. Pretože to je podľa mňa ďalší kameň úrazu, že pokiaľ zákazník nič nepovie a ešte sa do podniku bude vracať, obsluha / podnik nemá dôvod nič vylepšovať či meniť. 

Zhrnula by som to veľmi jednoducho. Buďme k sebe milí, správajme sa pekne a ono sa nám to vráti. Snáď.

Dodám ešte pár slov k outfitom. Ako vidíte, na oboch mám tie isté šaty. Ušité z posteľných obliečok nájdených v sekáči. Bavlnené, ten vzor sa mi páčil, tak prečo látku nevyužiť? Jeden look je ešte z leta, druhý aktuálnejší, z jesene. Šaty sa totiž dajú nosiť takmer celoročne. V lete ľahko s množstvom doplnkov a v chladnejšom počasí s viacerými vrstvami nad aj pod nimi. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit:

šaty - látka second hand (pôvodne posteľné obliečky), ušila Majoranka , tenisky - Novesta / kabelka - z Bali / okuliare - Gucci z Eyerim

KOČIAR, ŠATKA, NOSIČ / MOJE POCITY A SKÚSENOSTI

January 14, 2020, 11:25 am

≫ Next: DETI, FOTKY, INTERNET / ÁNO ČI NIE?

≪ Previous: MÁTE VYBRATÉ? / PREČO SI POTRPÍM NA SLUŽBY

$

0

0

Ou yeaaaah, ja píšem po dvoch mesiacoch článok na blog! Zdá sa mi to neuveriteľné, pritom ja píšem tak rada. Ozaj veľmi rada, len potrebujem na písanie vždy pokoj, musím sa sústrediť a vôbec, potrebujem aj nejaký čas na rozbeh. Lenže pri polročnom bábätku mám mnohokrát akurát tak ten čas na rozbeh :D. Lenže už som si povedala, že v rebríčku mojich priorít musím tento rok blog opäť posunúť o pár stupienkov vyššie. Že nevadí, keď nebude umyté umývadlo ani vyložená umývačka. Občas musia počkať aj iné veci, nie stále len blog, ktorý po pôrode išiel trochu do úzadia, hoci som sa veľmi snažila, aby to tak nebolo. A tak je tu tento článok. Dokonca (pre mňa) v symbolický dátum, dnes pred rokom sme pustili do sveta, že čakáme bábätko. :)

Zas musím začať vysvetľujúcim úvodom, pretože pri tomto type článkov to inak nejde. Toto nie je odborný článok. Nie je to článok pre a ani proti noseniu. Ani pre alebo proti kočiaru. Je to zmes mojich subjektívnych pocitov. Koniec koncov, keď sa jedná o pocity, tak objektívne hádam ani nemôžu byť, no nie? Je to len nejaký čas, čo som občas začala využívať nosič aj mimo domu a tak som si povedala, že dám na papier (akože na blog) svoje skúsenosti, pocity a zážitky. Porovnám rozdiely. Ale len z môjho pohľadu. Skúsenosť je neprenosná a tak sa aj tak ako mamička rozhodnete každá podľa seba a ako inak, svojho bábätka.:) Lebo mnohokrát sa vaše predstavy môžu od potrieb bábätka líšiť, ono si nakoniec povie samo. A to sa stalo aj mne.

Ešte keď som bola tehotná, tak sa ma na Instagrame niekto pýtal, či plánujem svoje bábo nosiť. Úprimne, nenapadlo ma to v tehotenstve ani raz. Svoju mamku som nosiť nikdy nevidela a kvôli mojej skolióze ma to ani nelákalo. Po pôrode sa nič nezmenilo, Leo bol super bábo, o ktorom som viac menej prvé dva mesiace ani nevedela, takže nutnosť nosenia u nás nebola. Ležali sme spolu v posteli aj na gauči, ale keď som ho položila do postieľky alebo kdekoľvek inde, tak spal tam, nemali sme "bábätko sa chce len nosiť".

Potom mi laktačná poradkyňa ukázala, ako sa viaže šatka a vážení, plná hormónov som sa pri tom pocite rozplakala. Bolo to dokonalé. Krásne, úžasné. Tak som vyskúšala elastickú šatku, bola som plná nadšenia, že Leo bude takto na mne extra spokojný a štastný. Lenže...nebol. Bolo mi to ozaj ľúto, viackrát som to skúšala, nič sa nezmenilo. Dôvodov môže byť viac, nejak hlboko sa v tom vŕtať nepotrebujem, ale vysvetľujem si to tak, že sme v prvom rade začali neskoro, v druhom rade bol júl a extrémne teplo aj keď sme v byte boli takmer nahí a tretia vec, že Leo nemal rád zavinovanie a už potreboval priestor. Takže šup pekne do kočiarika.

Niekedy okolo 4.mesiacov Leo zistil, že svet je extrémne zaujímavý, ale čo z toho, keď ležiac vo vaničke z neho nič nevidí. Ihneď ako sa zobudil, už mi v kočiari ležať ani za nič nechcel. Mnohokrát som sa teda v Stromovke prechádzala tak, že som ho držala v jednej ruke a druhou som tlačila kočiar. To som ozaj ľutovala, že nemám nosič. Tak sme si jeden zaobstarali.

Tu prichádza slávny príbeh o neskúsenej a naivnej blogerke, ktorá si dovolila svoje dieťa vložiť na pár minút do nosiča tvárou von, odfotila sa a hodila tú fotku na Instagram.:D Z reakcií, ktoré ma totálne vystresovali, vynervovali a rozplakali ale vznikol tento článok, ktorý sa radí medzi najčítanejšie na blogu. Ach, emócie hýbu svetom. No nič, k noseniu som dostala akýsi odpor, pretože som mala pocit, že jednoducho to asi ozaj nie je pre nás a vždy, keď som mala dieťa na sebe, tak bolo niečo nesprávne (k tomu sa ešte dostanem). A síce ma Instagram od nosenia odhovoril, zároveň som vďaka nemu našla nosič, v ktorom sa Leovi páči a mne sa dobre nosí. Ešteže ten svet nie je čiernobiely ako vnímanie niektorých mamičiek, čo píšu svoje múdrosti na diskusné fóra a Instagram. :D

A tak som skúsila (skoro) všetko. Kočiar, elastickú šatku a 2 nosiče. Aké sú podľa mňa rozdiely, výhody či nevýhody?

ELASTICKÁ ŠATKA

Píšem len o elastickej šatke, lebo pevnú som nikdy nemala. Ja mám doma tú od českej značky Minu BabyWrap a och, ten materiál a farby! Ťažko si vybrať. Aj cena je veeeeľmi friendly, takže ak by to s tým nosením náhodou nevyšlo, nebude to vyhodenie peňazí. 

Celkovo je elastická šatka za mňa skvelá vec, ktorú sa oplatí mať doma ešte pred pôrodom. Môžete si ňou totiž podviazať tehotenské bruško, takže vás nebude bolieť chrbát. Vďaka tomu že je tenká a vzdušná, je veľmi skladná a vy ju môžete mať nonstop so sebou, lebo sa zmestí úplne všade. Vďaka skvelému materiálu a jednofarebnosti je vkusná a môžete ju nosiť v lete iba s tielkom, alebo telo na telo s bábätkom. Nebudete sa v nej potiť a je veľmi pohodlná. V zime sa na ňu zas dobre vrství sveter. V tom vidím obroti hrubým pevným šatkám veľkú výhodu. Je vhodná pre novorodeniatka a malé deti do cca 9kg, ale mnohé mamičky už pri vyššej váhe prejdú radšej na nosič, takže je hlavne na prvý polrok s bábätkom. Bábätko je v šatke pekne zavinuté a natesno k vášmu telu, čo mu dodáva pocit bezpečia, zároveň mu môžete pekne zakryť hlavičku aby naňho vôbec nefúkalo a bolo maximálne chránené aj pred slnkom. 

Čo môže byť pre mnohých otrava, je fakt, že sa treba sa naučiť ju dobre viazať a uložiť do nej dieťatko. Ale netreba sa vzdávať, ak sa to nepodarí hneď na prvýkrát. Alebo druhý či piaty. Naučíte sa to. Ja si pri druhom bábätku vezmem MinuWrap už do pôrodnice a budem nosiť svoje bábo telo na telo. :)

NOSIČ

Poviem vám taký príbeh. Ako tehotná som vo vlaku stretla pani, ktorý mala svoje dieťa v nosiči. Pozerala som sa na ňu, obzerala ten nosič a nejak sme sa dali do reči. Hovorila mi, že nie je nosič ako nosič a to, čo sadne jednému, nemusí vyhovovať druhému. Vraj kým našla ten, čo jej vyhovuje, chvíľu to trvalo a že existuje nejaká požičovňa nosičov, kde si môžete rôzne druhy vyskúšať. Môj muž má zas kamaráta, ktorý sa mu posťažoval, že jeho žena už kúpila domov štvrtý nosič, lebo so žiadnym nie je spokojná. No paráda vravím si, veď nosič je drahá vec, neplánujem mať doma veci, čo nevyužívam. 

Ja som vyskúšala 2 nosiče. Prvý BabyBjorn ONE. Je to dosť populárny nosič, v zahraničí som málokedy videla iný, nosia ho aj celebrity ako Beyoncé či Shay Mitchell, napriek tomu, u nás nie je populárny, lebo jeho predchádzajúce verzie nie sú ergonomické. Tento vylepšený model schválila International Hip Dysplasia Institute, ale mamičky na Instagrame ma zaň totálne, sprepáčením, zje--li, lebo oni vedia, ako inak, lepšie. No nič. Ja ho stále pokladám za dobrý nosič, akurát je vhodný pre vyšších ľudí, alebo správnejšie, nie pre takých nízkych ľudí ako som ja. Takisto je na mňa trochu komplikovaný, pretože ho musím zapnúť 5x aby bolo všetko ready a na to som netrpezlivá nielen ja, ale hlavne Leo. Môj muž ho ale počas varenia nosí rád. :)

Vďaka Instagramu ma oslovila Broňa, ktorá šije nosiče pod značkou Go Bimbi. Hovorím jej, že ale moja jediná fotka s nosičom rozpútala rozruch, a že si nie som istá, či Leo bude chcieť tvárou ku mne v nosiči byť, či náhodou nie je neskoro už začať s nosením atď...Tak či si je istá, že ho chce ozaj ponúknuť mne. Poviete si, sú to len internety, ale vo mne to zanechalo nejaký blok, že som sa bála chytiť nosič do ruky. Broňa si však bola si istá. Dohodli sme sa, že nosič najprv vyskúšam a ak nesadne, môžem vrátiť. Predsa len, nosič nie je lacná záležitosť. Mám 154cm a Broňa má len o pár cm viac. Začala vyrábať nosiče, pretože jej žiadny nesadol a dodnes šije každý nosič sama. Wow! A svojho syna (má inak 3 deti) začala aktívne nosiť až keď mal 8.mesiacov. Povedala som si, to je dosť argumentov a za vyskúšanie predsa nič nedám. Stále som si totiž uvedomovala, že mi nosič môže mnohokrát uľahčiť život. S veľkými nádejami ale malou dušičkou som si nosič po rozbalení nastavila (čo bolo jednoduchšie ako som čakala) a vložila doňho Lea (tiež jednoduchšie ako som čakala). Neplakal. Necukal sa. Bol v pohode. Bol v pohode aj po pol hodine. A ja som bola tiež v pohode, chrbát ma nebolel, nič ma netlačilo.

Tak som najviac šťastná, že tento nosič vlastním. A dokonca si myslím, že Leo naňho musel dozrieť a vyrásť. Teraz už pekne vidí na svet aj keď je otočený tvárou ku mne. Nie je v ňom tak tesno ako v šatke, má voľné ruky a necíti sa stiesnene, preto mu podľa mňa nevadí. Veľmi jednoducho "oblieka", po prvotnom nastavení už potom stačí zapnúť 2 zapínatká (alebo 3, záleží, ktorý spôsob nosenia si zvolíte) a je to. Narozdiel od šatky sa nemusíte obávať, či je v nosiči dieťa uložené správne, pretože iná možnosť veľmi nie je. :D To za seba pociťujem ako obrovskú výhodu. Vybrať dieťa tiež nie je žiadna veda a je to vyslovene za 5 sekúnd, pri šatke to trvá o čosi dlhšie.

Tento nosič využívam každý deň doma, pretože Leo začal mať enormnú potrebu telesného kontaktu od svojich 4 mesiacov. A keď idem na skok do potravín, dole po balíček od kuriéra alebo na poštu, tak ho nosím aj vonku. Je ozaj super, výborne mi sedí a fakt sa teším, že ma naň Broňa prehovorila, lebo sama som už nemala v pláne žiadny nosič skúšať.

KOČIAR

Schválne som si nechala kapitolu "kočiar" na záver, lebo napriek všetkému, kočiar je mojim absolútnym favoritom. :D Aj keď beriem, že existujú domácnosti, ktoré dokážu fungovať bez kočiara (a tým zároveň ušetria nemalé peniaze, keďže ako vieme, kočiar je pri detskej výbave veľkou položkou), ja si to neviem predstaviť. Kočiar totiž nie je len miestom pre dieťa. Je to vaša najväčšia "neverfull" kabelka. Ja odkedy chodím skoro všade s kočiarom, prestala som nosiť kabelky, lebo všetko dám do kočiara. Od množstva balzamov na pery a rúžov, peňaženky a pod., aj foťák, bundu, pršíplášť, samozrejme hračky a veci na prebaľovanie, až po nákup z potravín či balíčkov z pošty. Neviem si predstaviť, ako by som toto všetko nosila pri sebe s nosičom. Minule som išla na nákup drogérie s nosičom a keď som sa vracala domov, ťahala som jazyk po zemi. Ako keď som bola tehotná. Dieťa na hrudi, ťažký nákup v ruke, ešteže som stretla susedu, čo mi otvorila dvere. :D Ale ktovie, možno je to len o zvyku. Ja som si však už zvykla na svoj malý pojazdný ostrov. Najnovšie sme už vymenili vaničku za športovú verziu, takže Leo vidí okolie a je veľmi spokojný. :)

Na druhej strane, čo si budeme hovoriť, niekedy je to s kočiarom náročné. Cesta MHD napríklad. Treba stále čakať na nízkopodlažnú eletričku, cesta metrom a ich výťahmi nie je veru príjemná. Takisto sú miesta, kde sa s kočíkom nedostanete. Proste schody. Takto som si napríklad nemohla ísť kúpiť strúhadlo do obchodu na Letnej a takisto minule kávu do jednej kaviarne. Ale s tým človek tak nejak počíta, a ja sa vždy snažím vyberať miesta, kde je to bezbariérové. Človek si časom nájde tie svoje obchody, kaviarne a trasy. :)

Ešte pre info, ja mám kočiarik portugalskej značky Bébécar, model iTop Natura a som s ním nadmieru spokojná. Nielenže som nikoho s podobným kočíkom ešte nevidela, ale výborne sa skladá, je úzky, ale miesta vo vaničke je dosť, ľahko sa ovláda, má veľký úložný priestor a dá sa naň pripojiť aj autosedačka. Pre druhé bábo iný kočík ani hľadať nebudem, tento mi veľmi vyhovuje. :)

Dajte mi vedieť, čo najviac pri svojich deťoch využívate vy! :)

DETI, FOTKY, INTERNET / ÁNO ČI NIE?

January 26, 2020, 2:04 pm

≫ Next: MATERSKÁ SEBELÁSKA

≪ Previous: KOČIAR, ŠATKA, NOSIČ / MOJE POCITY A SKÚSENOSTI

$

0

0

Pamätáte si ešte časy, keď sme nemali internet? Ja áno a moje detstvo bolo krásne! Myslím ale, že by bolo krásne aj keby som vyrastala v časoch internetových, pretože som bola (a stále som) súčasťou skvelej rodiny (aj keď isteže, každá rodina má svoje problémy). Internet sa ale rozpína, rastie a hranice sa posúvajú. Prišla s ním úplne nová vlna, sociálne siete a my sme tak prepojení so známymi tak, ako nikdy predtým. Sme v obraze, hľadáme pomoc, pýtame sa, pomoc ponúkame, chválime sa, podelíme sa aj o starosti. Samozrejme, všetko s mierou. Lenže každý má tú mieru inde. 

Teraz má naša generácia deti. A deti sú citlivá téma, to sa vie. Prirodzene sa tak na stôl dostáva otázka, či ich fotky a informácie dávať alebo nedávať na sociálne siete? Trochu ma hnevá, že sa mnoho ľudí tvári, že sa toto týka iba influencerov a blogerov, pritom je to téma, ktorú by mali mať zodpovedanú všetci nastávajúci rodičia. Pretože väčšina z nás má aspoň jednu sociálnu sieť a ak nie pravidelne, aspoň raz za čas je na nej aktívny. To, čo tu zavesíme, bude už navždy patriť internetu. Veruže nad týmto sme sa tak nezamýšľali, keď sme dávali v 17-tich opité fotky z vydareného piatkového večera v meste.:D Nevadí, za tieto omyly môžeme sami. A teraz je otázne, aké omyly a či vôbec, môžeme takto spôsobiť našim deťom?

Nie, tento článok nebude prepis toho, čo ste už čítali veľakrát. Mám pocit, že väčšina týchto článkov zdieľanie detí na internete odsudzuje a na rodičov hádže bez rozdielu zlé svetlo. Predpokladám, že keď čítate tieto riadky, tak viete, čo znamená pojem "sharenting" a tiež viete, že vo Francúzsku je zdieľanie detí a ich informácií na internete zakázané. Aspoň čiastočne viete, aké riziká takéto zdieľanie má. Internet je verejný priestor a informácie treba selektovať, pretože nepremysleným zdieľaním môžete prísť o prácu, vzťah, môžu vám vykradnúť byt a podobne. Hej hej, bububu, ale tak viete, čo myslím. Treba trochu premýšľať pri všetkom. Aj pri vešaní informácií a fotiek s vašim dieťaťom.

Sú rodičia, pre ktorých otázka, či budú sharovať svoje baby ani neprišla na otras. Jednoducho je súčasťou ich života, ktorý viac alebo menej dávajú na internet, takže áno, dieťa tam bude tiež. Potom je opačný prípad, kde dieťa na internet nedávajú vôbec, niekedy málokto tuší, že bola žena vôbec tehotná. Niekto zdieľa dieťa vždy bez tváre, niekto len občas, niekto zverejní dátum, centimetre aj kilogramy počas narodenia, niekto neprezradí ani meno, iní zas dokumentujú každý deň svojho dieťaťa. A viete čo si myslím ja? Že každý spôsob je v poriadku, hoci nie s každým súhlasím a nie každý mi je sympatický. Môj názor totiž je, že rodič rozhoduje do istého veku o svojom dieťati. Čo mu dá jesť, či bude jesť cukor alebo nie, či mu dá mäso alebo nie, či mu kúpi všetko, na čo ukáže, alebo bude dostávať hračky len na sviatky. Či dá dievčatku prepichnúť uši, v akom nosiči bude nosené, či ho dá pokrstiť, či bude mať chlapec dlhé alebo krátke vlasy, do akej škôlky a školy bude chodiť atď. Na žiadnu z týchto otázok vám dieťa do istého veku nevie povedať svoj názor (niekedy ani žiadny nemá) a tak ako rodič rozhodnete zaňho. Logicky, veď preto ste rodič. Ako rodič musíte denne rozhodovať o vážnych aj menej vážnych veciach a áno, niekedy prídete na to, že niečo z toho bola chyba. Ale chyby k rodičovstvu patria. 

Ja osobne nie som v živote zástancom extrémov, čiže ani v otázke zdieľania detí na internete. Stále si však myslím aj to, že je to každého osobná vec. Internet je súčasťou našich životov, predpokladám, že si väčšina z nás bez wi-fi už nevie dlhodobo život predstaviť. Preto mi príde zbytočné brániť sa dobe, ktorá už nastala a nedávať dieťa na internet vôbec, akoby neexistovalo (tým nechcem povedať, že ak tam nie je, tak neexistuje), ak napríklad ja ako rodič na sociálnych sieťach fungujem a zdieľam istú časť svojho života. Ale platí to aj naopak, tiež sa mi až tak nepáči, ak niekto zdieľa zo života svojho bába až moc, myslím si totiž, že sú momenty, ktoré na internet rozhodne nepatria. Videla som na Facebooku súťaž na nejakej mama stránke, kde vyzvali svoje followerky, aby im poslali najvtipnejšiu fotku svojho dieťaťa a prosímpekne, jedna mamička postla svoju dcéru celú v jej vlastných výkaloch. Veď iste, ak ste rodič, stalo sa to už každému, ale postli by ste takúto fotku ak by sa jednalo o dospelého? Dúfam, že nie. 

Ja som za takú zlatú strednú cestu. Priznám sa, že pôvodne sme si s mužom mysleli, že tvár nášho syna neukážeme na soc.sieťach vôbec, nakoniec sme zvolili kompromis, raz mesačne. Ale to len do 1.roka, uvidíme, čo bude potom. Inak postujem Lea vždy zozadu, zhora alebo z boku, jednoducho tak, aby mu nebolo vidieť do tváre, alebo mu cez oči dám emotikon okuliarí. A teda na fotkách je a zároveň aj nie je. Pár ľudí sa ma už spýtalo, prečo to robím, veď aj tak viete, ako Leo vyzerá. To je v poriadku, len nechceme, aby mal na internete zbytočne (len náš pohľad) veľa fotiek, kde je jasná jeho identita. Napríklad Stories s ním nedávam takmer vôbec, čo je aj dôvod, prečo niekedy nedávam Stories na Instagram vôbec. Som doma, som matka na materskej, viete si asi predstaviť, čo robím. :D Takisto dbám na to, aby fotky, ktoré zverejním, boli vkusné a pekné, aby sa za nich raz nehanbil. Pevne verím, že nebude. Toto je spôsob, ktorý sme si zvolili my s manželom, príde nám adekvátny a obaja sme sa na ňom zhodli. Ale nikde nie je napísané, že je správny alebo nie, pretože čo je pre niekoho veľa, je pre iného málo a naopak. Čo by však mal mať každý rodič, je súdnosť. 

Čo ma ale v poslednom čase dosť hnevá a osobne to nechápem, prečo sa zdieľanie detí na internete pokladá za jedno z najväčších nebezpečenstiev a celkovo je okolo toho až také veľké haló. Možno by nebolo, ak by ľuďom nechýbala súdnosť, čo je celkovo častý problém a pri deťoch sa to logicky posúva niekde úplne inde. Niekde do roviny, keď je nutné chrániť deti pred vlastnými rodičmi. Ale ak, tak potom aj tie deti, ktorých rodičia sa rozhodli neočkovať! Ako som písala, ak čítate tento článok, tak viete, aké to má riziká (ten internet, ale aj to neočkovanie pravdepodobne viete), ale podľa mňa sú v živote pre deti oveľa horšie a väčšie nebezpečenstvá ako práve to, či ich tvár bude alebo nebude na internete (napríklad dieťa to neočkovanie, ehm). Čítam teraz knižku Eli, Eli od vydavateľstva Absynt a viackrát ju musím položiť a predýchať. Na tomto svete je kopec sirôt, ktoré nemajú čo jesť. Nemá ich kto vychovať, nechodia do školy, žijú na ulici, kde ich kedykoľvek zrazí rikša, umierajú na hnačku, lebo pijú špinavú vodu a nikto ich nehľadá, nikomu nechýbajú. Pracujú v junk shopoch, kde kladivom oddeľujú plast od kovov od vyradených spotrebičov, aby priniesli nepracujúcim rodičom domov po 14-hodinovej šichte pár drobných na večeru. Bavím sa o 6-ročných chlapcoch. Staršie, 13-ročné dievčatá sú za rohom a zarábajú si prostitúciou. Tieto deti na internete rozhodne nie sú. Nemajú tam fotky, nemajú tam meno, dátum narodenia, nič. 

A potom si uvedomím, že my tu, v našej peknej bubline, v peknom svete, máme čas a priestor riešiť to, či dávať alebo nedávať naše deti na internet. Horlivo čítame články a diskusie po výdatnej večeri či teplej sprche na našich smartfónoch. Naše deti majú čo jesť, majú kde spať, majú sa kde okúpať, majú si čo obliecť, majú sa s čím hrať a majú aspoň jedného milujúceho rodiča a rodinu. 

Možno si poviete, že prípad vyššie je prehnaný, ale bohužiaľ nie, takýchto detí je omnoho omnoho viac ako tých, ktorých fotky dávame na internet. A to nemusím chodiť ani ďaleko do Ázie, podobné (vravím podobné, tak snáď ma nebudete chytať za slovíčka!) prípady v núdzi nájdete aj u nás.

Teraz obráťme kartu a spýtajme sa, čo dobré môže priniesť to, ak bude viac ľudí vedieť, ako vyzerá vaše dieťa. Tak napríklad, ak by sa, božechráň, stratilo. Čím viac ľudí vie, ako vyzerá, tým väčšia šanca je, že si ho niekde všimnú. Ale toto je niečo, čo sa snáď nikdy nikdy nikdy nestane. Ale čo denne vidíme na sociálnych sieťach sú príbehy detí, ktoré potrebujú pomoc, či už hmotnú alebo finančnú zo zdravotných dôvodov. V takýchto prípadoch sa vieme spojiť a vyzbierať toľko peňazí, koľko by jedna rodina nikdy nemala možnosť našetriť. A to mi príde ozaj úžasné. 

MATERSKÁ SEBELÁSKA

March 30, 2020, 9:43 am

≫ Next: MÔJ TRETÍ TRIMESTER A POCITY Z TEHOTENSTVA

≪ Previous: DETI, FOTKY, INTERNET / ÁNO ČI NIE?

$

0

0

Sebeláska, selflove, toľko spomínaná a tak vyzdvihovaná. Sebaláska však nie je status, je to cesta, celoživotná. Kedysi som vám tu spomínala, napriek svojim niekoľkým fyzickým “nedostatkom”, s ktorými som sa časom zmierila alebo vymizli, som so sebaláskou nikdy nemala väčší problém. Samozrejme, že boli také a onaké obdobia (písala som o tom dávnejšie), ale celkovo sa mojim rodičom podarilo zo mňa vychovať sebavedomého jedinca uvedomujúceho si svoje plusy a mínusy. A teraz som MAMA a všetko, čo som si myslela, že mám o sebeláske zmáknuté, je zrazu podrobené skúške s tým, že s tým povestným bičom nad sebou stojím ja sama.

V puberte som mala obdobie, keď bol taký kvalitný narcizmus moje náboženstvo. Mohla som viesť prednášky o tom, ako sa mať rád, so spolužiačkou sme v škole dokonca spravili nástenku o tom, že máme narodeniny a celý mesiac sme sa z nej vytešovali. My Vodnári sme proste takí.:D Nepamätám si, že by som nejak vo veľkom, ak vôbec, o sebe ako dievčati, študentke alebo neskôr partnerke a žene pochybovala. Ak sa teda nebavíme o výzore, s tým som síce tiež mala rôzne fázy, ale čo sa výsledkov práce / štúdia týka, stále som robila všetko najlepšie, ako som vedela, s tým, že som sa o dokonalosť nikdy nesnažila, a dovolím si tvrdiť, že sa mi (až na pár období) darilo. 

Veci beriem zodpovedne, ale seba neberiem až tak vážne. Väčšina prúserov. a to aj tých najväčších, sa dá vyriešiť a kým nejde o život, ide o....veď viete.

Lenže zrazu mám novú rolu, som MAMA a v tejto novej úlohe už sebalásku hľadám. Niekedy si pripadám ako teliatko, čo sa učí chodiť. Ono čo vám nikto nepovie a nedá sa na to dopredu pripraviť, že s tou láskou, čo vás po narodení dieťaťa zaplaví, príde zároveň aj veľký strach a zodpovednosť. Je to pre mňa náročné, ako každá mama, chcem robiť všetko najlepšie ako viem (aj popri mojich iných úlohách), chcem pre svoje bábo to najlepšie a pritom ostať pri zemi, normálna, aby mi to celé neprerástlo cez hlavu a aby som sa nepototo. 

Môžete si myslieť, že máte všetko naštudované, vytvoríte si názor na základe toho a skúseností vašich matiek či kamarátiek. A nezabúdajme na náš materinský inštinkt. Všetci ho spomínajú, máme ho, ale niekedy sa bije s tým, čo hovorí váš lekár alebo mama a mne ide niekedy prasknúť hlava. Plus veľa vecí sa človek dočíta či dozvie až neskôr, keď už sa veci nedajú vrátiť späť. Lebo sú veci, ktoré môžete naozaj urobiť iba raz. Potom uvažujem, či by som to bola spravila inak, či by to nebolo lepšie, ale zároveň si hovorím, že veď dobre bolo presne tak, ako sme to spravili. Nikomu nič nechýba a nedá sa všetko robiť 5 rôznymi spôsobmi.

A ak náhodou aj nie, súčasťou každého rodičovstva sú aj chyby a je ľudské a prirodzené ich robiť. Hlavne všetci vieme, že skúsenosť je neprenosná a sú veci, ktorými si každý musí prejsť sám. A čím bude Leo starší, bude tých chýb viac. Nie vždy sa dá odhadnúť rovnica akcia-reakcia, tým teraz myslím hlavne pubertu. Učím sa odpustiť sama sebe za chyby, alebo takto, skôr za to, čo ja vo svojej hlave považujem za chyby, snažím sa sama na seba nehnevať a mať sa rada aj ako MAMA. Aj moja mamka urobila niekoľko chýb, ale čo ma naučila je ospravedlniť sa. A pre mňa je to MOJA MAMKA, najlepšia na svete. Myslím, že človek urobí viac chýb a viac sa stresuje, ak sa úmorne snaží o dokonalosť a zabúda na ľudskosť. Nechcem byť pre svojho syna dokonalá a nechcem aby mal on pocit, že musí byť vo všetkom najlepší. Lebo nemusí. Život nie je súťaž. Chcem ho naučiť aj to, že mýliť sa a robiť chyby je úplne normálne, takisto, ako je normálne sa ospravedlniť. Moja mamka ma to naučila a ja si to veľmi cením.

Našťastie, čím je Leo starší, tým lepšie plávam vo vodách materstva a sama sa cítim istejšia. Predsa len, človek deň čo deň naberá skúsenosti. :)

Tak vyzývam všetkých rodičov, aby ľúbili bez strachu, a aby zaplavili láskou nielen svoje deti, ale aj samých seba. O sebeláske je aj celá kolekcia LOVE FEARLESSLY od Converse. Vyzdvihuje jedinečnosť každého z nás a odkazy sebelásky sú na každom originálnom modely. Ja som si vybrala krémové so zvýšenou podrážkou (tú mám na Converse teniskách najradšej!) a vzadu majú malý detail červeného srdiečka, to sa mi maximálne páči.:)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: sukňa - Glashgirl / tričko - C&A / bundička - Free People / tenisky - Converse (Love Fearlessly) / klobúk - z USA / okuliare - Gucci via Eyerim

MÔJ TRETÍ TRIMESTER A POCITY Z TEHOTENSTVA

May 21, 2020, 2:10 am

≫ Next: ROOM VIEWER OD QUICKSTEP FLOORS / AKO VYBRAŤ PODLAHU JEDNÝM KLIKOM

≪ Previous: MATERSKÁ SEBELÁSKA

$

0

0

Dala som si s článkom o mojom treťom trimestri načas. Písala som ho 10 dní, presne, rok od môjho pôvodného termínu pôrodu - 11.5.2019 do dnes - 21.5., čo bol môj finálny termín pôrodu, deň 40tt. A ako vieme, Leo sa narodil 23.5.2019. :) Ale táto trilógia článkov musí byť kompletná, mala som v mobile dosť nepublikovaných fotiek, ktoré som si šetrila pre tento článok. Nakoniec ani nevadí, že som článok písala tak dlho, pretože to bola pre mňa krásna spomienková dráha, opäť som prežívala skrz písania tú poslednú etapu tehotensva a skoro stále som sa pri písaní článku usmievala. Emócie, veď to poznáte. Tak teda, aký bol môj tretí trimester a ako hodnotím svoje tehotenstvo celkovo?

7.mesiac / 8.mesiac / 9.mesiac / pár dní pred pôrodom = finále :)

KONEČNE BRUŠKO

S prekročením hranice tretieho trimestra mi akoby z jedného dňa na druhý extrémne narástlo bruško. Zrazu som sa už nemohla nosiť svoje rifle a či som chcela, či nie, tehotenské legíny sa stávali mojim obľúbeným kúskom oblečenia. Ale tešila som sa, lebo zimné kabáty moje bruško doteraz dosť zakrývali a málokto si hlavne v MHD vôbec všimol, že som tehotná. Začala som teda viac nosiť obtiahnuté veci, kúpila som si pár kúskov, ktoré som dookola obmieňala, ako napríklad hnedy overal alebo žlté šaty z New Yorkeru, ktoré si potom kúpili mnohé z vás, čo ma tešilo. :)

Čo ma nepríjemne prekvapilo bola absolútna ignorácia mužov v MHD, málokedy ma niekto pustil sadnúť a ak, tak to boli väčšinou ženy. Raz sa mi dokonca v metre postavila mamička s kočiarikom a dieťaťom v nosiči. Všetci ostatní pokojne sedeli. Našťastie ja som so státím nejaký veľký problém nemala (hoci ku koncu tehotenstva už áno), ale viem si predstaviť, že mnoho tehotných žien si jednoducho potrebuje sadnúť.

Vo februári som ešte bola v Košiciach, poslednýkrát pred pôrodom, na Veľkú noc sme už nešli, lebo som nevládala a báli sme sa, že čo ak by som rodila tam.

18.február - deň pred mojimi 26.narodeninami :)

23.február - Ahoj 28tt!

Môj obľúbený tehotenský kúsok - hnedý overal, ktorý som kúpila v Bershke v zľave za 200kč.

OBĽÚBENÉ TEHOTENSKÉ FOTKY

Vďaka Terke Marešovej mám aj takéto krásne tehotenské fotky. Veľmi rada fotím s Terkou, lebo sa pred ňou viem absolútne uvoľniť a cítim sa s ňou dobre. Takže som si nevedela predstaviť, žeby som takéto fotky nafotila s niekym iným. :) Fotili sme 5.marca, presne v deň, keď som bola v 29tt.

Ach, milujem tieto fotky, asi moje najkrajšie fotky ever. :)

Maco začal projekt Halushkys. :)

Veselá po prechádzke a šťastná, že sedím doma na lavičke. :D

Cestou z prechádzky som si už musela dávať pravidelné pauzy, lebo som funela a nevládala. :D

Na dlhú dobu poslednýkrát v kine.

DOBRE, UŽ SA CÍTIM OZAJ TEHOTNE

Posledné týždne tehotentva som začala pociťovať pohybovú náročnosť s bruškom, ktoré už bolo veľké. Strašne som dychčala, aj keď som nevykonávala žiaden pohyb. Mamka sa ma v telefóne vždy pýtala, čo robím, že tak funím a ja, že nič, sedím. :D Každú polhodinu mi bolo treba na WC. Bábätko mi veľmi tlačilo na močový mechúr a posledný mesiac som už nešla ani do Stromovky na prechádzku, lebo som vedela, že by som nedošla, veľmi ťažko sa mi chodilo. Keď som chodila, išla som pomaly ako slimák, čo ma zo začiatku dosť znervózňovalo, lebo som bola zvyknutá chodiť aspoň nejakým tempom. Ale potom som si na to zvykla a už som si užívala pohľad na Prahu. :)

V tomto období som si pozrela asi 3 pôrody na Youtube a Maco mi to následne zakázal, lebo ma to brutálne vystresovalo a celú noc som nevedela spať. Uvedomila som si, že nemám zbalenú tašku, tak som si potom doma asoň pár vecí pripravila. Takisto ma začala páliť záha, dovtedy som ani len netušila, aký nanič pocit to je. :D Pálila ma potom takmer stále, bolo jedno, čo som zjedla.

Toto bol jediný deň, keď som sa cítila v tehotenstve ozaj škaredá a vyslovene obludná. Mali sme event s Halushkys, Maco varil, ja som obsluhovala a moja sesternica fotila. Fotila ma teda z každého uhlu a keď som uvidela tie fotky - hlavne zozadu a zboku, normálne mi prišlo zle. Cítila som sa ako veľryba. Všade trčali špeky, tzv.muffiny, moje ruky boli ako knedlíky, no otrasné. A potom som prehodila cez seba svoje ananásové kimono a všetko bolo zase super. :D

Začiatok apríla, vitaj 33tt! Bábätko bolo v tomto čase veľké ako ananás. :)

OTOČKA! AU, TO BOLELO!

Tento deň svojho tehotenstva si presne pamätám, bol to super utorok, až na ten záver. Išla som pracovať do Elite Bloggers Hubu a podvečer sme s Macom stretli na Václaváku, pretože sa predstavovala udržateľná kolekcia IKEA. Na evente sme sa aj dobre najedli a potom sme šli na električku na Václavské Náměstí, ako je kníhkupectvo, pretože Maco mal auto pred svojím officom, kam sme sa museli dostať. A práve cestou na tú eletričku to začalo. Strašne ťažko sa mi chodilo, už som ledva došla na zastávku. Nejak som to zvládla, v tramvaji som sedela, ale ako sme nasadli do auta, brutálne ma rozbolelo brucho. Volala som mamke, nevedela som, čo robiť, na pôrod to nevyzeralo, ale bolesti strašné, aj som plakala. Brucho som mala ploché a široké, bolo mi teda jasné, že bábätko mení polohu a leží horizontálne. Práve v ten večer sa Leo rozhodol, že sa ešte otočí zadočkom dole.

Vtedy som sa trochu začala báť, že budem musieť ísť rodiť cisárskym, ak sa Leo ešte neotočí naspäť. Môj doktor v Apolináři bol však úplne super a presne vedel, ako na moju vystresovanú povahu. Celý čas bol úplne v pohodičke, že predsa dieťatko má čas a určite sa ešte otočí. Myslím, že sa Leo nakoniec otočil až týždeň a pol pred pôrodom, ale to som už tak intenzívne necítila. Keď mi povedali, že hlavička je opäť dole, neskutočne mi odľahlo, rodiť zadočkom by som sa totiž neodvážila.

Spomínaný otočkový deň - 9. apríl.

Kupovanie novej podprsenky, už mi boli všetky úzke a veľmi ma tlačili.

TVOJE DIEŤA SA NARODÍ EŠTE V APRÍLI / HYSTERICKÝ ZÁCHVAT ZA 3,2,1...

Bolo niečo po polovici apríla a ja som večer pred touto fotkou dala na Instagram outfitovú fotku z Matějskej poutě / kolotočov, čo sú v Prahe každú jar. Mala som na fotke už dosť veľké brucho, z outfitu a fotky to vyzeralo tak, že mi už bruško klesklo, pritom som mala ešte mesiac do pôrodu a brucho som mala stále hore, len tá fotka...

Pod tou fotkou mi pristál komentár od jednej pani, že určite porodím každú chvíľu, bruško je už dole, a že to bude isto aprílové baby, možno budem jasnovidka, taška zbalená?....Klinec na záver: "Potom mi schválne napíšte, či som mala pravdu." Ako predčasne narodené dieťa viem, že to veru nie je žiadna sranda, moja mamka sa celkom natrápila, či vôbec prežijem, podľa doktorky to na pôrod rozhodne nevyzeralo, ja som sa cítila dobre, bábätko ešte muselo vyrásť, jednoducho, nechystala som sa v tom čase ešte rodiť. Vyzliekla som sa do nohavičiek a obzerala svoje brucho v zrkadle, či teda fakt nekleslo. V noci som sa vystresovala a ráno som sa totálne rozrevala, chytila hysterický záchvat, že sa naše bábo ešte nemôže narodiť, že ja ho chcem mať aspoň ešte 2 týždne v bruchu, nech vyrastie, že nechcem, aby bolo v inkubátore. Revala som ako zmyslov zbavená celé 2 hodiny. Volala som mamke a cez kameru jej ukazovala svoje brucho. Maco ma upokojoval, že predsa sa nemôžem takto vynervovať kvôli bábätku. A toto všetko sa stalo kvôli komentu na Instagrame. Od pani, ktorá ma nepozná, nie je moja lekárka, len má jasnovidecké ambície.

Schválne som si tie komenty prečítala po viac ako roku. Musím uznať, že dnes mi už neprídu tak hrozné ani provokatívne ako v tom čase. Treba si však uvedomiť, že nikdy neviete, čím si tehotná žena prechádza, aké má strachy, obavy, čím si prešla v minulosti...takéto poznámky, či už osobne alebo na internete, sú absolútne nevhodné a môžu spôsobiť tehotnej žene mnoho stresu.

Túto fotku som vám zdieľala aj na Stories, ale nikdy som nepovedala konkrétne, prečo som bola taká uplakaná.

PRÍPRAVY / UŽ SA TO BLÍŽI

Apríl máj boli pomerne teplé mesiace a ja som si ich náležite užívala na kávičkách. Od februára sme rekonštruovali byt, čiže okrem tehotenstva som riešila aj nový interiér nášho obydlia, čo bolo miestami síce stresujúce, ale určite sme to chceli stihnúť pred narodením bábätka, čo sa nám aj podarilo a v polovici apríla sme sa nasťahovali do nášho vynoveného bytu. :)

Absolvovali sme aj predpôrodný kurz v Apolináři, čo bolo pre mňa aj Maca veľmi nápomocné a osobne odporúčam aspoň nejaký kurz každej prvorodičke. Mne napríklad počas pôrodu veľmi pomohli vedomosti práve z kurzu a Maco bol tiež poučený, čiže za mňa výhodne strávený čas.

Koncom apríla sme si boli po náš Bebécar kočík z Vispa Náchod, čo mi spravilo veľkú radosť. Nejak špeciálne som veci pre bábätko až do tohto času neriešila, som strašne poverčivá. Aj ten kočík bol až do pôrodu mimo bytu. Ale v tomto čase už som sa aj pozerala po baby veciach a úprimne sa z nich radovala.

Neskutočné priestory Apolinářu. Aj druhýkrát pôjdem rodiť sem.

Radosť z kočíka.:)

Náš 1.máj. :) A môžeme začať odpočítavať.

V prvej polovici mája za mnou prišli ešte mamka so Sebim. Bolo to skvelé, mala som aj svoju Baby Shower, ktorú z Bali koordinovala Sindy a zrealizovali ju moje kamarátky. A vyšlo to tak, že tam bola aj moja mamka, zatiaľ čo Sebi trávil deň s Macom.:)

8.máj - Bola som dosť smutná, že mamka so Sebim už odišli :(.

Jedny z posledným outfitových fotení pred pôrodom. :)

Och, takéto dlhé nechty som vtedy mala!

A VYSPI SA DO ZÁSOBY!

Táto rada pre tehotné mi príde strašne super, ozaj. Počula som ju asi stokrát v 3.trimestri. Akoby sa dalo vyspať do zásoby. Bolo by super, keby sa dalo, to hej. Prespala by som celý 9.mesiac, ktorý už po fyzickej stránke nestojí za veľa, potom sa zobudila na kontrakcie, odrodila a nasledujúce týždne by som čerpala energiu zo svojej spánkovej zásoby.:D Ale nedá sa. A nielen to. Posledné mesiace už nespíte v noci ani tak. Akoby vás telo na deficit spánku postupne pripravovalo. Budila som sa o 3-4 nadránom, vyspatá, plná energie a nevedela som znovu zaspať. Surfovala som po internete, objednala nejaké veci pre bábätko, čítala články, šila a tvorila svoje baby DIY. Spánok je v 3.trimestri kapitola sama o sebe, ale rozhodne sa mi nepodarilo vyspať sa do zásoby. :D

Tieto fotky pri prebaľovacom pulte milujem. :) Veľmi som sa tešila, že už mám skoro všetko pripravené a nevedela som sa dočkať, až tam bude moje bábätko.

10.máj - bola som na poslednú kontrolu u svojej gynekologičky, potom ma už čakali monitory a návštevy v pôrodnici. Tak som to oslávila. Zmrzlinou a čokoládou. Tešila som sa z počasia, sadla som si na lavičku na Náměstím Míru a cítila som sa veľmi šťastne.

Z monitoru žiadne fotky nemám, tam sa telefóny používať nemôžu, čo je škoda, lebo jednu fotečku na pamiatku by som mať chcela. Viem, že keď som tam tak sedela, zablúdila som očami na kalendár na stene a skoro ma porazilo, keď som si uvedomila, že za pár dní ozaj rodím. Neskutočné vzrušenie, prvé tehotenstvo je také výnimočné na emócie, ach.

14.máj - Naše spoločné váľačky na gauči a sledovanie Netflixu. :) Toto mi úprimne fakt chýba.

19.máj - Posledá kávička vonku. :)

20.máj - Mala som v tento pondelok ísť ešte na MAC Cosmetics event, ale už som sa na to necítila. Aj Maco mi stále hovoril, nech už nechodím nikam, kam nemusím, tak som ostala doma. Ale čo ma potešilo, že mi z MACu  poslali balíček, v ktorom bol aj tento červený rúž. :)

POSLEDNÁ FOTKA S BRUŠKOM A KONTRAKCIE SA MÔŽU ZAČAŤ

A zvyšok už poznáte, svoj pôrod som opísala v článku už dávnejšie. Začala som ho písať počas kontrakcií, asi som si myslela, že tým pádom nebudem rodiť alebo čo. :D Nechcelo sa mi veriť, že naozaj je to tu, že za pár hodín bude naše bábo na svete. :)

Táto fotka je z 21.mája 2019, keď som prišla domov z odberu krvi a premýšľala som, čo z načatým dňom. Cítila som sa super, tak mi napadlo, že idem preložiť knihy na poličku, čo mi zrejme vyvolalo kontrakcie. Poobede ku mne prišla na kávu kamoška a večer pri sledovaní Černobylu som začala cítiť, že sa niečo deje. A fakt sa dialo, Leo sa začal pýtať von.

FANTASTICKÉ TEHOTENSTVO

Celkovo musím povedať, že som mala úžasné tehotenstvo. Až na ten záver, čo je normálne, som sa celé tehotenstvo cítila výborne a fungovala som až do dňa pôrodu. Dokonca som sa cítila vážne krásna a ako pozerám na fotky, aj som krásna bola. Mala som úžasnú pleť, najlepšie vlasy v živote a tak všeobecne som bola ozaj pekná. V prvom trimestri som nemala nevoľnosti, priberala som veľmi postupne a počas tehotenstva som nemala žiadne zdravotné ťažkosti ani komplikácie. Veľmi za to ďakujem, myslím, že je to obrovské požehnanie. Poznám ženy, ktoré museli niekoľko týždňov tráviť s nohami hore a v nemocnici. Nebojím sa byť opäť tehotná, hoci je mi jasné, že takéto snové tehotenstvo to byť nemusí. Na to svoje prvé budem už navždy spomínať s úsmevom. Aj keď som si prezerala tieto fotky pri príprave článku, mala som v sebe kopec pozitívnych spomienok a energia, ktorá mnou vtedy prechádzala sa mi nachvíľku vrátila späť. Bolo to pre mňa neskutočne čarovné a magické obdobie. Ozaj by som priala každej žene také tehotensvo, ako som mala ja.

Jediné, čo mi na začiatku bránilo si tehotenstvo užívať naplno bol môj vlastný strach. Veľmi som sa bála o bábätko, celý ten stav, že sa nám to podarilo, mi prišlo veľmi krehké. Pokúsim sa pri druhom tehotenstve viac uvoľniť, hoci neviem, či to pri mojej povahe pôjde. Ale snáď áno. :)

Ďakujem za možnosť byť tehotná, vynosiť zdravé krásne bábätko a za to, že som sa mohla stať MAMOU.

---

ROOM VIEWER OD QUICKSTEP FLOORS / AKO VYBRAŤ PODLAHU JEDNÝM KLIKOM

December 30, 2020, 3:38 am

≫ Next: WEEKLY / FEBRUÁR 2019

≪ Previous: MÔJ TRETÍ TRIMESTER A POCITY Z TEHOTENSTVA

$

0

0

Pár fotiek nášho bytu pred a po rekonštrukcii som Vám už ukázala v predchádzajúcich článkoch. Samozrejme pár vecí sa hlavne doplnkami zmenilo, niektoré veci by sme dnes spravili trochu inak, hlavne kvôli Leovi. Predsa len, človek aj keď chce, neodhadne úplne všetko, čo bude jeho dieťa schopné v byte vymyslieť. :D 

S čím sme však maximálne spokojní (píšem aj za Maca) je podlaha v kuchyni - obývačke, kúpeľni a toalete. Pri rekonštrukcii som dostala ponuku na spoluprácu od QuickStep floors a ani raz som neoľutovala, že sme do toho šli. Vybrali sme si vinylovú podlahu (rigid vinyl), ktorá má mnoho skvelých vlastností, ktoré nám vyhovujú a pri dieťati ich oceňujeme ešte viac. 

Tak v prvom rade, podlaha je veľmi príjemná a ľahko dá udržuje. Keď sa na ňu niečo vyleje alebo na ňu Leo hodí jedlo - čo sa stáva denne, tak sa nemusím báť žiadnych fľakov, ani keď to neutriem hneď v tom momente. Tiež sa ťažšie poškrabe a ak, tak to takmer nevidieť. Výmena jednotlivých dosiek je vďaka zaklikávaciemu systému veľmi jednoduchá a bezproblémová. 

Na pohľad vyzerá ako drevená - každá “doska” je iná, presne ako pri dreve, ale je mäkkšia, teplejšia a je tichá. Navyše je vinyl vhodný aj do kúpeľne, čo sme využili. Kachličky sú studené, my radi chodíme bosí a sú tvrdé, takže vinyl sme ocenili keď Leo liezol a učil sa chodiť. A pôsobí veľmi útulne a príjemne.

Pôvodné parkety sme nechali všade, kde to šlo, čiže na chodbe, v spálni a v detskej. Sú krásne, o tom netreba debatovať, ale strašne vŕzgajú. A tiež na nich vidno každý škrabanec, čo ma vždy zabolí. Ale viac ma bolí to vŕzganie, keďže keď Leo spí a chcem sa vytratiť z izby, idem ako pavúk v pevnosti Boyard.:D 

Aby som to teda zhodnotila, aj po takmer 2 rokoch od rekonštrukcie sme s podlahou spokojní a náš výber hodnotíme ako správny.:) To je aj dôvod, prečo som prijala ponuku na spoluprácu zhodnotiť naše pocity aj po čase užívania a žitia s podlahou. QuickStep má na svojom webe aplikáciu RoomViewer, vďaka ktorej si môžete pozrieť a vybrať podlahu z pohodlia vášho domova (a že tam teraz všetci trávime dosť času). Stačí odfotiť a následne nahrať fotku miestnosti, ktorú chcete vizualizovať a následne vyberáte podlahy podľa svojich preferencií. Na výber je mnoho farieb aj vzorov, tak sa kľudne zabavte. Ja som tiež vyskúšala, ako by u nás vyzerali iné verzie podlahy.

Tento článok vznikol v spolupráci s QuickStep.

WEEKLY / FEBRUÁR 2019

March 10, 2019, 6:19 am

≫ Next: BRUŠKO RASTIE / MOJA DEPKA Z OBLIEKANIA

≪ Previous: ROOM VIEWER OD QUICKSTEP FLOORS / AKO VYBRAŤ PODLAHU JEDNÝM KLIKOM

$

0

0

Február bol rýchly! Celkovo ten čas ide extrémne rýchlo, až tak, že sm nestihla tento článok napísať koncom mesiaca. Vo februári som oslávila 26. narodeniny, ktoré som ale snáď prvýkrát v živote nijako neprežívala. Zato Valentín som si užila naplno! Absolvovala som test na tehotenskú cukrovku a tiež som si na pár dní odskočila do Košíc, kde bol po dlhom čase aj môj brat Martin, takže sme spolu strávili viac času. :)

Beauty Talk s Katkou Pavliček pre jej blog Beams v Cafe Jedna. :)

Fotenie v La Petite France na Myslíkovej. Je tam pekne, milá obsluha a tie dobroty! To chcete.

Rúž sedí, make-up sedí, môžeme fotiť. :D

Flower mania! Zašla som do H&M a našla dva krásne kvetované kúsky. Overal som ledva zapla, tak som ho tam nechala, ale šaty som vzala a odvtedy som ich mala na sebe už aspoň 10x, čiže výborná kúpa. :)

Jedna smutná, ale zároveň krásna sobota vo Vrchlabí.

Cez tento most chodím často, či už električkou alebo pešo a výhľad ma stále poteší, hlavne keď je krásne počasie. :)

A konečne som zašla na nové vlasy! Ja sa tak teším, už som sa cítila hrozne. :D Postarali sa o mňa v Hairthusiasts na Vinohradoch, sedela som tam takmer 5 hodín, ale výsledok stojí za to. Celú parádu mala na starosti Daria a farbila ma so Schwarzkopf Professional.

Och a tento výsledok! :)

Valentínske fotenie :).

Pripravila som pre Maca na Valentína veľké "americké" prekvapko, doniesla som mu do roboty tento balón, čokoládu a romantickú pohľadnicu, ktorú mu potom k stolu zaniesla recepčná. A viete ako to dopadlo? Volal mi, že nabudúce nemám nič robiť, lebo chlapi v kancli sa mu smiali, ale dievčatá ochkali a nadávali im, že sa smejú, lebo oni také nedostali. Takže asi toľko k tomu. :D 

Keď vidím pekný kvetinový stánok, málokedy odolám, minimálne si spravím fotku.

Šťastný Maco v Makre, nakupujeme na náš nový projekt.

Vo vegan kaviarni Bárka som trávila dosť času, pretože sme nemali doma zavedený internet. A Maco ma prišiel pekne vyzdvihnúť v Crocsoch. :D

Krásne počasie a krásne Náměstí Míru.

Deň, keď sme boli na kontrole na ultrazvuku a povedali nám, že je s bábom všetko v poriadku, len musí pribrať. :)

Na moje narodeniny som si zašla na cukrovkový test (lebo veď kedy, keď nie práve v tento deň? :D), potom som si dala obed v Urban Café a nejako došla unavená domov a zvyšok dňa preležala v posteli, lebo ma ten sladký sirup úplne zmohol. :D 

Zvláštne, ale tento rok som svoje narodeniny nijako zvlášť neprežívala. Nič som nechcela, ani oslavovať špeciálne. Ale Maco aj Macova mamka mi doniesli kvety, tortu aj darčeky, čo ma potešilo o to viac, že som sama nič neočakávala.

Káva s Verčou Tázlerovou v bagertérii La Petite France. :)

Raj pre všetkých milovníkov pečiva (ako som aj ja).

A večer som už išla vlakom do Košíc!

Jedna rýchla fotka v 27tt a brucho ako melón (minimálne pocitovo). :D

Mohli ste ma zazrieť v marcovej EMME. :)

V Košiciach bol po dlhom čase aj môj brat Martin, ktorý žije v Londýne a domov chodí veľmi málo. Tak mamka mala radosť, že má svoje veľké deti doma naraz.

Potom sme šli na víkend do Rimavskej Soboty, kde bol aj Seban, ktorý tam trávil jarné prázdniny. :)

Sebanko mal ešte v januári meniny, ale keďže som odvtedy nebola doma, dostal darček až neskôr. Tričko s Hulkom, krém na ruky (miluje krémy) a túto "tortu" od Hyggekrog.

Tehotenské legíny, 28tt a narodeninová tulipánová kytica od kvety.sk. :)

Narodeninová torta od Nagyiky. :)

Takéto Conversky som vyrobila pre Sindy vrámci Love The Progress podkampane s Converse. :) Jej ocko išiel akurát na Bali, tak jej ich tam zobral a Sindy ich už veselo nosí.

Fotenie cestou z Rimavskej do Košíc v dedine pred týmto super stánkom. To, že po nás trúbili autá od miestnych a my sme to vytrvalo ignorovali už nebolo také príjemné, ale vždy keď sme šli okolo tohto stánku, hovorila som si, že ho musíme využiť!

Z tej zeme ma musela mamka zdvihnúť. :D Ale fotka dobrá, však? :D

Zlatá hodinka v Košiciach. Krásne svetlo aj výhľad na Dóm sv. Alžbety, tak sme s Laurou urobili zopár fotiek. A jedna vtipná momentka. :D

Keďže bolo krásne počasie, vyšli sme si s mamkou aj Sebim do mesta na prechádzku, kávu, koláčik a nejaké to rýchle spoločné foteníčko. :)

Grebčo poď, odfotíme sa, kým sa mamka rozpráva so známou. No a kedy pôjdeme do Poga chytať Penožrútov? :D A pôjdeme? A kde je Pogo?

Rebeka tu ma odfoť! 

Láskoš a Zloba v jednom.

Tieto nohavice sme si s mamkou kúpili v Lindexe v zľavách. Obe máme veľkosť S a mne sa neuveriteľne páčia, hlavne sú pohodlné teraz a využijem ich aj po pôrode. :)

Ten Seban je neuveriteľné číslo. :D A spravte si s ním peknú fotku.

Západ slnka na Alžbetinej.

BEFORE / AFTER :)

Fotíme si selfie a Seban ma nenápadne štipne do zadku. :D A všimnite si tie spidermanovské rukavice. Má k nim aj masku.

FEBRUÁR 2019

BRUŠKO RASTIE / MOJA DEPKA Z OBLIEKANIA

March 17, 2019, 12:38 pm

≫ Next: PREČO OZAJ NEMUSÍTE VYHOVIEŤ VŠETKÝM / AKO SOM ZAČALA VIAC HOVORIŤ NIE

≪ Previous: WEEKLY / FEBRUÁR 2019

$

0

0

Nechcem aby ste ma pochopili zle, preto si jednu vec vyjasnime rovno na začiatku. Nechcem sa sťažovať a z rastúceho bruška a hlavne bábätka v ňom mám obrovskú radosť. Avšak, hoci je tehotenské bruško krásne, musím sa priznať, že s obliekaním mám v posledných týždňoch problém. A to je pre mňa, ako pre človeka, ktorý sa oblieka rád a rád vymýšľa a kombinuje, náročné. Je to už pomerne dávno, čo som na blogu rozoberala oblečenie ako také. Samotná téma mi už nepríde zaujímavá, pravdaže, teraz v mojom živote nastala prudká zmena.

Bola som zvyknutá na to, že mi sedí takmer čokoľvek, po čom siahnem. Pravda, už som mala v oku, čo mi sadne, tak som automaticky siahala po takých veciach. Predsa len, pri výške 154 cm som do bežnej konfekcie nikdy nepatrila, ale rokmi som zistila, čo je pre mňa vhodné a v čom sa cítim dobre. Dovolím si tvrdiť, že som našla svoj štýl a vybudovala si šatník, ktorý je variabilný a dokážem v ňom byť kreatívna. Lenže to teraz veľmi nedokážem.

Dôvodov je tam viac, nie je to iba tým bruškom. Keďže rekonštruujeme, väčšina môjho oblečenia je zabalená v krabiciach. Pri balení som si oblečenie rozdelila pekne podľa toho, čo určite do pôrodu už neoblečiem a teda nebudem vôbec potrebovať, potom som vytriedila krabicu oblečenia, ktoré plánujem počas tehotensva nosiť a následne mám oblečenie rozdelené aj podľa jarného/letného a jesenného/zimného. Zdalo sa to všetko také logické a ideálne. Lenže počasie sa mení a mne začína byť zimné oblečenie nanič. Navyše sa v mojich kedysi tak obľúbených oversized svetroch necítim dobre. A ani v nich nevyzerám dobre, pretože oversized kúsky nie sú lichotivé, keď som ja sama oversized. Moja krabica s tehotenskými vecami ma dáva do smútku, pretože skoro nič, čo vytiahnem, mi nie je dobré. Fakt. Plánovala som niekoľko outfitov, hovorila som si, že "toto a hento" sa bude pri veľkom brušku hodiť...ale väčšina z tých vecí je mi nanič, pretože sa do nich nezmestím. 

Nemám absolútne prehľad v tom, čo vlastním, pretože hrabať v ostatných krabiciach sa mi nechce (lebo sú na nich iné krabice) a tak nosím dookola to isté. Ja viem, že to nie je koniec sveta a je to úplná banalita, ale práve sa nachádzam v štádiu, keď by som už rada nosila aj niečo iné ako tých 5 outfitových variácií. Zároveň však nechcem zbytočne nakupovať, takže frustrácia stúpa. Pritom kým som nemala veľké bruško, len také brušinko, čo získate hravo keď si dáte celú pizzu (čo bolo cca do 5-6 mesiaca tehotenstva), tak som bola veľká frajerka. Všetko mi sedelo, aj nohavice som zapla, využívala som hlavne plisované sukne, svetre a pár nových šiat, s ktorými som mala veľké plány do konca tehotenstva, ale už ich nezapnem a tlačia ma. Veľa ľudí mi hovorilo, že ani nevidno, že som tehotná, a ja som sa tak na veľké bruško tešila a čakala, kedy KONEČNE vyrastie.

A ono narástlo tak rýchlo, že si s tým teraz trochu neviem rady. O náročnosti pohyblivosti sa ani nezmieňujem, strmé schody sú pre mňa zrazu výzva a aj výstup z vane nie je úplne najjednoduchší, ale ok. Chcem sa cítiť pekná, atraktívna a zároveň sa chcem stále obliekať tak, aby som to bola ja. A samozrejme, oblečenie musí byť aj pohodlné, nemôže nikde tlačiť, hlavne nie na brušku. Lenže nie som práve ten typ, čo by dokázal po meste chodiť v legínach a predĺženom tričku, ani kombinácia riflí a trička nie je niečo, na čom dokážem fičať ešte 10 týždňov. Na Pintereste teda dosť často vyhľadávam inšpiráciu, ale väčšina lookov, čo by som si obliekla aj ja je vhodná na leto. Preto sa už fakt teším na prvé jarné dni, dúfam, že sa s nimi tento môj tehotenský nešvár vyrieši. :D

Napíšte mi, ako ste to mali s obliekaním vy, čo vás hnevalo, čo vás prekvapilo a čo ste von nosili najradšej. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: tričko - second hand / rifle - C&A / vesta - Lull Loungewear / kožená bunda - Mango / ľadvinka - Mumray / okuliare - Gucci (eyerim.com) / čiapka - H&M / mušlový náhrdelník - Mayol Jewelry / tenisky - Converse Love The Progress

PREČO OZAJ NEMUSÍTE VYHOVIEŤ VŠETKÝM / AKO SOM ZAČALA VIAC HOVORIŤ NIE

March 3, 2019, 12:00 pm

≪ Previous: BRUŠKO RASTIE / MOJA DEPKA Z OBLIEKANIA

$

0

0

Nebudem radšej zvlášť opisovať, že tento článok nosím v hlave viac ako 3 týždne a tento outfit si už ani nemôžem znovu obliecť, pretože mi medzitým narástlo bruško tak, že tieto menčestrové šaty, ktoré som si pôvodne kúpila na účely tehotenstva, som jedno ráno nezapla. Posledné týždne boli totiž celkom náročné, kvôli rekonštrukcii - museli sme sa kompletne zbaliť a na čas nasťahovať do dočasného bývania, kde nebol zriadený internet. A tak veľmi, ako som si chcela za počítač sadnúť doma v Košiciach, odkiaľ som sa práve vrátila, som notebook otvorila 2x a to tiež kvôli daniam. Ale hurá, už som späť v Prahe, máme internet a ja vám môžem nielen ukázať tieto krásne fotky od Moniky Hánovej, ale aj napísať vám tento článok.

S tehotenstvom a hormónmi som mala také návalové obdobie veľkých nervov a úprimnosti. Keď ma niečo naštvalo, ozvala som sa. A v to obdobie ma dokázalo vytočiť veľmi veľa vecí. Nemala som náladu dávať si servítky pred ústa alebo prižmurovať oči tam, kde by som v prípade mávnutia rukou uškodila najmä sebe. Niežeby som si v niektorých prípadoch zvlášť pomohla, ale áno, ten pocit, že som sa ozvala a povedala, čo si myslím, rozhodla sa iba podľa seba a svojich pocitov, stál rozhodne za to. Ten pocit, že som reagovala úprimne a nepretvarovala sa pre nejaké dobré vzťahy, o ktoré v závere s danými ľuďmi ani nestojím. Nie som ten typ človeka, čo by potreboval veľa kamarátov a známych, nikdy som to tak nemala a svoj okruh ľudí mám pomerne úzky. Vyhovuje mi to tak. A takisto som nikdy nepotrebovala aby ma mal každý rád, lebo, veď ani ja nemám rada každého, všakže. 

Lenže v živote je to tak, že často sa necháme uniesť akousi spoločenskou vlnou a udržujeme niektoré vzťahy bez väčšieho zmyslu, sami nevieme prečo. Mnohokrát si kusneme do jazyka len preto, že sa s niekým nechceme púšťať do konfliktu, pritom potom sa doma za zatvorenými dverami rozčuľujeme a sami seba sa pýtame, prečo sme sa neozvali. Doma nás potom najbližší hecujú a podporujú, že "mal si sa ozvať"..."nabudúce povedz tak!"...."tak toto si si nemala nechať"...ale vo väčšine prípadov sa aj tak ozveme málokedy a akurát preglgneme a zaryjeme nechty do stehna.

A tak sa vo mne zrazu zlomili posledné zvyšky spoločenskej, povedzme "nutnosti"čokoľvek predstierať, tolerovať alebo niekomu vyhovieť, keď jednoducho nechcem. A nemyslím tým byť neslušná či netaktná. Len som bola maximálne úprimná. K ľudom okolo a najmä k sebe. Nehovorím teraz o rodine a najbližších, tam sa na takéto veci nehráme a povieme si veci vždy narovinu, a tak, ako sa niekto urazí, sa aj odrazí. Hovorím viac o známych, o širšom okolí, o práci či ľuďoch, s ktorými prichádzame denne do kontaktu.

Môj muž má veľmi dobré srdce a niekedy by sa najradšej rozdal. Pre rodinu ale aj pre ľudí, ktorí ho niekoľkokrát sklamali. On totiž nechce sklamať nikoho. Lenže potom doma nadáva, že má toho veľa, že ľudia sú hrozní, ale ak je niekto smutný, berie si to osobne. Často doňho hučím, že nemôže za všetky problémy okolo on, a že určite nie je jeho povinnosť ich (vy)riešiť. Vysvetľujem mu, že ľudia sa holt niekedy urazia, sú sklamaní, smutní a neviemakí, ale za to si on zodpovednosť brať nemusí. Pretože potom, ak sa situácia obráti, málokedy pomôže niekto jemu, ale to asi nikoho neprekvapí.

Hovorte NIE. Hovorte nie, keď to tak cítíte, ľuďom, ktorí vám ublížili a využívajú vás. Hovorte nie situáciám, v ktorých nechcete byť a ktoré sú vám od začiatku nepríjemné. Nerobte veci, ktoré robiť nechcete, len preto, že sa bojíte odmietnuť. 

Len taký neškodný príklad z môjho života: Viete koľkokrát mi prídu prosby o to, aby som niečo zdieľala? Cez psie útulky, menšie značky živnostníkov alebo rôzne výzvy na hlasovanie. Keby som mala všetkým vyhovieť, mala výčitky z toho, že niekomu nepomôžem a bála sa odmietnuť, tak môj Instagram vyzerá ako jeden veľký charitatívny galavečer a ja by som sa určite blogovaním nemohla živiť. Ľudia, ktorí ma čítajú a sledujú tam predsa nie sú od toho, aby som od nich niečo stále žiadala či prosila ich o pomoc so všetkým, čo mi príde do schránky. Jasné, ak sa mi niečo páči, rada zazdieľam, rada vyzvem k akcii. Ak sa ma daná téma dotýka a keď sama chcem. Ale skutočne, v 95% to nejde. 

O čosi náročnejšie je odmietnúť známeho známej ako úplne cudziu osobu. Ale aj to treba, lebo to, že má niekto známeho blogera ešte automaticky neznamená, že o vás napíše, že vás spropaguje alebo vyhovie nejakému "skvelému" nápadu. A tak sa mi stalo, že ma jedna známa v obchodnom centre už ani nepozdravila. A viete čo? Je mi to úplne jedno. Viac by som sa na seba hnevala, keby som jej prosbu vykonala.

Dobré vzťahy. Potrebujete ich za každú cenu z každým? Nie. Nehovorím, že musíte byť s niekým na nože a živiť v sebe hnev, to je zbytočné. Ale taktiež nepotrebujete za každú cenu byť za dobre s niekým, kto vás nahneval, urazil či sklamal. Nemusíte hrať formu, že sa predsa nič nedeje. Keď sa deje, ozvite sa. Sama by som sa cítila ako falošnica falošná, ak by som si hrkútala s niekým, na koho mám ťažké srdce. Rovnako nevidím dôvod baviť sa na akcii či party s osobou, ktorej reči ma vôbec nezaujímajú a domov prídem vyšťavená ako pomaranč.

Chápem, že tento článok môže pre niekoho vyznieť sebecky až kruto. Ale svet nie je čiernobiely, ľudia nie sú iba dobrí alebo zlí. A vy takisto nebudete zlí, ak budete o niečo viac myslieť na seba, svoje pocity a svoje potreby či preferencie. Snažte sa vyhnúť situáciám, keď sa v závere dňa budete cítiť mizerne, lebo ste urobili niečo, čo ste nechceli, alebo naopak, neurobili niečo, čo ste urobiť chceli. Obzvlášť ak by to bolo kvôli ľuďom, ktorí vám za to nestoja.

Ak by vám napadlo, že za moju zmenu môžu iba hormóny a že isto budem časom niečo ľutovať, tak môžem povedať, že nie. Nálady ma už prešli, neľutujem nič z toho, čo som povedala alebo urobila a cítim sa skvele. Myslím (a dúfam), že ma už tento postoj neopustí. Je skvelé byť slobodný vo svojich názoroch, prejavoch a činoch, keď sa oslobodíte od otázky a obáv, čo si o vás budú iní myslieť, či vaša reakcia bola adekvátna (asi bola, keďže tak ste to vtedy cítili), či vás budú mať radi a či sa niekto neurazí (hlavne ak niečo naštvalo vás a niekto sa vás dotkol). Lebo tí, na ktorých vám záleží budú pri vás nech sa stane čokoľvek, hrať sa na niečo pred najbližšími nemá zmysel a na ostatných sa môžete viete čo. 

Samozrejme, netreba konať zbrklo a neuvážene, oplatí sa zamyslieť nad dôsledkami svojho konania a podľa toho sa rozhodnúť. Skutočne, mlčať nie je vždy zlato, povedať NIE je normálne a nebaviť sa s ľuďmi, ktorí sa vám priečia a nič vám neprinášajú je podľa mňa takisto v pohode. Nerobí to z vás horšieho ani zlého človeka. Vyslovením svojho názoru totiž nemáte cielene nikoho uraziť. Ale ak sa niekto urazí, tak sa urazí, stať sa to, pravdaže, môže. Nejde o to niekomu ublížiť alebo nebodaj niekoho ponížiť. To v žiadnom prípade! Takisto nie je nutné vyjadrovať sa ku všetkému, čo sa okolo vás deje a priamo sa vás netýka. O tom som už písala v minulosti. Ide o to, aby ste si viac vážili sami seba, svoj čas a aby vzťahy, ktoré okolo seba budujete stáli za to.

photos by Monika Hánová

Outfit:šaty na traky - Free People / blúzka - DIY (obrus zo sekáča) / topánky - Baťa / klobúk - Alate Millinery / okuliare - Ray Ban Round