Style of Becca

Sociálne siete a teraz tak populárny Instagram ovplyvňujú priamo či nepriamo životy každého ich užívateľa. Bez výnimky. Viac alebo menej, sme v tom kolobehu všetci. Všetci, priznajme si to, chceme vytvárať atraktívny obsah, chceme mať pekné fotky, zladený feed (to je už trochu vyššie štádium) a lajky od svojich followerov. A zďaleka sa to netýka iba blogerov a influencerov, moja mamka s uzavretým profilom a tým pádom značne obmedzeným počtom followerov si na svojich fotkách a pravidelných príspevkoch zakladá tiež. O svojich kamarátkach ani nebudem rozprávať, viete si to dokonale predstaviť, lebo ak čítate tento článok, ste na tom s veľkou pravdepodobnosťou rovnako.

Lenže každá fotka má dve strany. Každú fotku musí niekto odfotiť. A ten proces vyladenej fotky nemusí byť zďaleka taký pekný a hladký ako jeho výsledok. Obzvlášť ak ju fotí váš partner. Pretože kto iný by už mal fotiť ak nie ten, s kým trávite najviac času (a najradšej). Ten, koho ľúbite, s kým všetky tie krásny chvíle zažívate, zdieľate a či chcete tak veľa, keď si želáte aby z toho momentu urobil ideálne tak 200 záberov z každej strany presne podľa vašich predstáv? Akože chápem, nemusí ich byť 200, keby vedel urobiť 10 poriadnych záberov, kde je v symbióze váš výraz tváre, vlasy, póza a pozadie. Veď na pamiatku zlato. A na ten váš "po...tý" Instagram.

Za tie roky sa z partnera ako autora fotiek svojej partnerky stal doslova pojem. Instagram husband. Ktorá z nás by vo svojom parnerovi nechcela aspoň kúsok Instagram husbanda? Veselého, zapáleného, talentovaného (to sa dá trénovaním aj vyladiť), ktorý bude v prípade potreby s nadšením hopsať okolo nás s foťákom či mobilom v ruke, cvakať spúšťou a následne s nami vyberie ten najlepší záber. Gratulujem, ak takého máte a teším sa s vami. A teraz sa my ostatné vráťme pekne späť na zem, lebo ak si myslíte, že dudre len ten váš, ste na omyle. Väčšina z nás to totiž veľmi dobre pozná.

Človek je tvor sebecký a nám dievčatám a ženám sa vďaka bubline sociálnych sietí zrazu začalo zdať, že ak nie sme jedným z hobby nášho chlapa, tak nás nemá dostatočne rád. Veď všetky kočky na Instagrame majú priateľa / manžela, ktorý ich fotí, prečo to ten váš nemôže robiť tiež? A keď už to urobí, skončí sa to hádkou na hrane rozchodu? Prečo sa musí tváriť tak otrávene? Akože vy ho otravujete či ako? A prečo vás nedokáže odfotiť poriadne? Keby sa na ten mobil aspoň pozrel keď vás fotí. A či nevidí, že máte úplne zle vlasy a z tohto uhlu o 5 kíl viac?! Skutočne, miluje vás tento človek vôbec? A my blogeri to máme ešte o čosi ťažšie. Prečo nás nepodporuje v našom koníčku / práci? Mali by sme si nájsť priateľa fotografa, toho by to určite bavilo a boli by sme tím. :D

Hahahaha, jasné. Vždy sa zasmejem, keď mi niekto povie, aké krásne fotky mi robí Maco, a že je super, že vie fotiť, že ho to baví a že ma fotí. Takto. Tiež som si to takto predstavovala a na začiatku vzťahu sme spolu celkom dosť fotili, ale tie časy sú už dávno preč. Maca strašne baví fotiť, fotku takmer študoval, má veľmi kvalitnú techniku, ktorú si nakupuje a kedysi som si myslela, že snáď aj kvôli mne...ale nie. Je stále pravda, že ak už ma Maco fotí, sú to naozaj super fotky. Ale spoločné fotenia obmedzujeme na čo najmenší počet, jedná sa vyslovene o krajné prípady, keď cestujeme alebo keď ma už fakt nemá kto odfotiť a mne chýba nejaká fotka. V tom prípade musím poprosiť dostatočne dopredu, aby sa na to (podľa jeho vlastných slov) psychicky pripravil (a ja vlastne tiež :D), musí mať náladu a všetky planéty musia mať správnu polohu. Toto sa mi podarí tak 2x za rok, takže si vždy vypočujem prednášku, PREČO ma musí stále fotiť (čo nechápem, lebo fakt ma fotí minimálne), prečo potrebujem tú fotku, či to nemôžeme urobiť inokedy, ideálne v inom živote, atď...To mi pomaly vezme všetok elán, nahnevám sa, som zdutá, ale fotku aj tak stále potrebujem. Keď som v tejto "dobrej" nálade, Maco povie, že dobre, odfotí ma, ale len pred domom. S tým sa zmierim, ale nálada je aj tak napätá. Výsledná fotka ale väčšinou ozaj skvelá. Sú ale aj prípady, keď nie, lebo mi Maco vyčíta, či sa nemôžem ešte horšie tváriť, na čo odpoviem, že ten výraz tváre je jeho robota a už to ide ako lavína, balíme foťák ideme domov obaja premýšľajúc o tom, s kým to vlastne žijeme. :D

Kedysi mi Maco povedal, že Instagram má byť predsa o zážitkoch, momentoch, čo prežívame, nie umelo vytvorených situáciách (teda nie o tom dopredu plánovanom fotení, o ktorom si ja mylne myslím, že mu vyhovuje viac). Tak som začala "neplánovať". Samozrejme sama som si to trochu naplánovala, ale proste som si povedala, že keď uvidím nejaké pekné pozadie alebo pôjdeme na prechádzku, spraví mi pár fotiek, veď to trvá max. 10 minút a keď to takto chce, ja s tým problém nemám a vyhovuje mi to tiež. Lenže dlho to nevydržalo, pretože Maco začal byť doslova alergický na to, keď som vytiahla z tašky foťák. Čiže teraz čo mám robiť? Dosť sme sa kvôli tomu hádali, bolo medzi nami napätie a pritom kvôli čomu? Kvôli fotkám? Stojí nám to za to? Veď sa ľúbime. A toto bola jedna z mála vecí, na ktorej sme sa pravidelne pochytili. Tak sme sa ju snažili odstrániť, alebo aspoň eliminovať.

Totižto, Maco pracuje v reklame a zaoberá sa práve vymýšľaním a tvorením kampaní, chodí na veľké aj menšie produkcie a keď ma má fotiť, berie to ako prácu, v ktorej vo svojom voľnom čase byť nechce, a tak to v ňom automaticky vyvoláva negatívne emócie. Mne sa našťastie podarilo z blogovania spraviť čiastočne aj svoju prácu a tak sa zvýšili moje nároky na tvorbu obsahu, mám svoju predstavu a Maco ako kreatívec má tiež tú svoju, ktoré sa nie vždy zhodnú. Chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na riešenie tejto situácie, tak, aby sme boli obaja spokojní a nepoškodili náš vzťah. Pretože všetko má svoje riešenie.

Maco ma naučil nastaviť foťák, vybavil ma kvalitnou technikou (čiže mi veľmi pomohol, pretože kvalitná výbava je ozaj dôležitá) a v neposlednom rade, zasvätil ma do čara používania statívu, ktorého funkciu podľa svojich slov občas plnil (a to sa mu nepáčilo, lebo on nie je statív). A viete, že je to super? Foťák si prepojím cez wifi s iPhonom, nastavím si foťák presne ako chcem ja, v telefóne vidím, ako vyzerám a spravím si toľko fotiek koľko chcem. On ma "neotravuje" keď je v práci a ja jeho tiež nie, keď pracujem ja.

Ak sa jedná o fotenia outfitov, dohodli sme sa s inými blogerkami, že sa budeme fotiť navzájom a je to to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Momentálne fotím s 2 blogerkami, oni poznajú môj štýl fotiek, ja zase ich. Chápeme sa, pretože riešime čo sa týka fotenia či blogovania rovnaké veci a hlavne, žena vidí a poradí, ako sa máte postaviť, všimne si, keď máte stiahnuť brucho alebo keď máte rozlietané vlasy. Neotravujeme sa navzájom, naopak si pomáhame a sme ochotné ísť kvôli foteniu na zaujímavú lokalitu a nie len "tuto pred dom". Takisto ma raz za čas pofotí sesternica Nikolka. Keď som v Košíciach, fotí ma mamka a keďže má už aj ona Instagram, aj ja ju. :) Maca občas poprosím, aby so mnou na fotkách zapózoval, väčšinou vtedy, ak z toho má niečo aj on, alebo mu poviem, že som ho už dlho na fotkách neukázala a píšu mi cudzí chlapi. To ho motivuje. :D Keď sa ho ešte vo výnimočných prípadoch opýtam, či ma odfotí (na iPhone to ešte ako tak ide) a on povie, že nie, beriem to a nerozčuľujem sa. Ak prekvapivo povie áno, mám radosť. Vybavené. Celkovo sa snažím ho do aktivít blogu zaťahovať čo najmenej to ide.

O tejto téme som sa bavila s mnohými (nielen) blogerkami a štatisticky len 1 z 10 má inú skúsenosť ako ja. Takmer všetky sa pri fotení či kvôli foteniu so svojim chlapom hádajú a nezáleží na tom, aké povolanie partner má a ani ako dlho sú spolu (s výnimkou fázy zamilovania, keď aj my robíme veci, ktoré nás neskôr omrzia). Niektoré sa priznali, že ich vzťah práve kvôli blogu neprežil. Ale treba to brať tak, ako v každej inej profesii, niekedy "you aren´t meant to be". Každá práca aj záľuba človeka ovplyvňuje, niekto nezvládne chodiť s hercom, niekto s doktorom, niekto s futbalistom a niekto s blogerom.

Ak svojho chlapa milujete a on miluje vás, nájdite riešenie, ktoré bude vyhovovať obom, Instagram predsa nestojí za to, aby ste sa so svojou láskou hádali. Alebo aby ste nebodaj porovnávali, že "Katkin manžel ju fotí a ty mňa nie, pch." a v závere boli smutná, že váš Jožo nie je ako Katkin muž. Lebo to je úplná blbosť, ktorá za to skutočne nestojí. Dohodnite sa na fotení s kamarátkou, s kolegyňou, mamkou, sestrou....môžete si nájsť fotografa, s ktorým budete spolupracovať. Ak predsa len nemáte / nechcete inú možnosť a musí vás fotiť partner, skúste si spoločne vydiskutovať podmienky, za ktorých by to bolo pre oboch prijateľné a príjemné. A nezabúdajte, že vzťah je o kompromisoch, takže aj vy môžete pre partnera robiť niečo, čo vám až takú radosť nerobí, napríklad pôjdete do kina na akčný film alebo pôjdete do reštaurácie, ktorú on zbožňuje ale vy ju až tak nemusíte. To, že nezdieľate pre všetko rovnaké nadšenie je normálne a nie je to nejaká nevýhoda. Je to prirodzené. A to sa týka všetkého, nielen fotenia. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: sukňa - Morris&Co. x H&M / sveter - vintage po Nagyike / čižmy - Baťa / ľadvinka - Gucci / okuliare - Dolce&Gabbana (z eyerim.sk) / hodinky - Daniel Wellington

Po svadbe som dostala mnoho otázok na naše obrúčky. Pôvodne mi to neprišla ako veľmi zaujímavá téma, ale otázky ani po čase neprestávali, tak som trošku popremýšľala nad spracovaním článku (aby to nebolo len o našich obrúčkach, ale aby bol článok prínosný aj pre vás) a vybrala som sa opäť do showroomu a ateliéru Lenky Kerlickej, ktorá stojí za značkou 27JEWELRY.

Tento článok mám pripravený od septembra, ale chcela som nafotiť naše obrúčky aj s Macom (teda minimálne jeho rukou) a tam nastal problém. :D Našťastie sme to ale po mesiacoch nejako zvládli a článok je tu! 10.1.2019 sme mali 2.výročie zasnúbenia, takže to vyšlo takto symbolicky.

HRUBÁ, JEMNÁ, ROVNAKÁ ČI ODLIŠNÁ?

Aká má byť vaša obrúčka? Budete ju nosiť (pravdepodobne a pri trochu šťastia) do konca života, takže prirodzene, mala by byť taká, aká sa páči vám. Po zásnubách som s mamkou len tak náhodne pre zaujímavosť a rozhľad pobehala zopár zlatníctiev a zistila som, že u nás stále letí trend rovnakých obrúčiek s maximálnou odlišnosťou diamantov zasadených do obrúčky manželky. Takisto fičia rôzne ornamenty, zdobenia, kombinácia bieleho, žltého aj ružového zlata a pomerne hrubé kúsky. Keď som si niekoľko z nich vyskúšala so svojim snubným prsteňom, prišli mi zbytočne výrazné, k zásnubnému prsteňu mi neladili a hrubý prsteň sa mi na mojej ruke vôbec nepáčil. Ale pani predavačka prízvukovala, že obrúčka MUSÍ byť hrubšia, že čo by som chcela. :D

Určite je dôležité vybrať si kúsok, ktorý vám neprekáža a cítite sa s ním prirodzene. Veľa závisí od tvaru vašich rúk a prstov, ja napríkad nemám veľmi dlhé prsty, takže hrubá obrúčka by ich vizuálne skrátila.

Ak viete, že budete obrúčku nosiť spolu so zásnubným prsteňom, tak by spolu mali takisto ladiť alebo do seba zapadať. Nemyslím si, že ak máte zlatý snubný prsteň tak musíte mať aj zlatú obrúčku. Ak si zvolíte inú farbu kovu obrúčky a zásnubného prsteňa, mali by však pri sebe pôsobiť zohrane alebo celkom dobrý trik je spojiť ich prvkom diamantov. Teda síce budú mať odlišnú farbu kovu, ale budú mať diamanty / zirkóny, ktoré ich vizuálne prepoja.

MAŤ S MANŽELOM ROVNAKÉ OBRÚČKY?

Toto je tiež veľmi individuálna záležitosť a závisí na vkuse každého z vás a tiež na spoločnej dohode. Napríklad mne sa veľmi páči dámska obrúčka s diamantmi (s tým, že rukopis Lenky Kerlickej je rozpoznateľný, takže obrúčky by boli takmer rovnaké), ale Maco chcel, aby sme mali obrúčky čo najpodobnejšie. Teraz som rada, že sme sa rozhodli pre podobné obrúčky, aj keď nebudem klamať, pri príprave svadby, do ktorej patril aj výber obrúčok, zohrala svoju rolu aj finančná stránka. :) Takže to bol z mojej strany kompromis, chcela som šperk od českej dizajnérky a nie z radového zlatníctva, ale tým pádom som upustila od verzie s diamantmi.

Ako som spomínala, mne sa páči, ak sú obrúčky podobné alebo majú spoločné prvky. Moja mamka s ockom aj nagyika s papim majú rovnaké obrúčky (len muž má trošku hrubšiu), takže asi to mám aj odtiaľ. Poznám aj aj páry, ktoré majú úplne odlišné obrúčky a každý z páru si vybral podľa svojho vkusu. Veľa párov - teda myslím si, že väčšina, si dáva do vnútra obrúčky vygravírovať spoločný znak, slovo, meno toho druhého alebo dátum svadby, čím sa nazvájom prepoja aj tie najodlišnejšie kúsky.

PREČO SME SI VYBRALI 27JEWELRY

Ako viete, ja milujem šperky a vlastniť kúsok od 27JEWELRY bol môj sen. Milujem netradičný a zároveň nenútený dizajn týchto šperkov. Dať si spraviť obrúčky na mieru práve od tejto značky bolo z mojej strany celkom prirodzené rozhodnutie, ale pravdaže, musel to odsúhlasiť aj Maco, čoho som sa trochu bála. Po spoločnej návšteve showroomu sa mu však obrúčky od Lenky veľmi páčili (zhodnotil ich ako prírodné - čo je mimochodom jedno z jeho obľúbených slov) a tak nám už len ostávalo vybrať si nie NAŠE.

Obrúčku som chcela doladiť k môjmu zásnubnému prsteňu na mieru. Väčšina obrúčiek z bežných zlatníctiev mi prišla veľmi hrubá alebo nadmieru zdobená, takmer nič sa mi nepáčilo. A keď sa mi už páčilo, tak prístup predavačky to vždy zničil. Som na servis dosť citlivá, veď výber šperku je veľmi osobná záležitosť a obzvlášť, keď sa jedná o obrúčky. Celkový proces výberu by mal byť zážitok. Aspoň ja to tak vnímam a vďaka 27JEWELRY sme ho mali.

Páčilo sa mi, že Lenka ma hneď upokojila, že obrúčka vôbec nemusí byť hrubá, že toto "klišé" je už zastaralé. S Macom sme sa hneď zhodli na bielom zlate, mne ladí k zásnubnému prsteňu a Macovi sa zas páči viac ako žlté zlato, takže toto bolo jasné hneď od začiatku. Takže sme pri prvej návšteve showroomu skúšali, prikladali a ladili, až som sa ja rozhodla pre Band Simple v bielom zlate, s hladkým povrchom, oblými hranami v lesklom prevedení. Samozrejme to konkrétny tvar a vlnenie je už prispôsobené tak, aby zapadali do zásnubného prsteňa. Maco si zas vybral Smooth Band 4, v bielom zlate, s o niečo menej hladkým a viac štrukturovaným povrchom, ostrými hranami a matnom prevedení. Napriek odlišnoštiam spolu obrúčky stále ladia a pôsobia ako pár.

Takisto sme sa rozhodli využiť možnosť odtlačku prstu, ale nedali sme si ho vonku ako väčšina párov, ale dovnútra obrúčky spolu s dátumom našej svadby.

Lenka nám odmerala veľkosť prstov, zapísala si naše požiadavky a my sme spokojne odišli domov. Pri druhej návšteve už boli pripravené silikónové modely našich obrúčiek, ktoré sme si vyskúšali, odsúhlasili a tiež sme do nich otlačili naše odtlačky prstov. Ja svoj odtlačok do Macovej obrúčky a naopak.

Pri tretej návšteve sme si už obrúčky vyzdvihli v krásnej bielej krabičke aj s certifikátom. Maco si dal ešte obrúčku o jedno číslo zväčšiť čo urobila Lenka na mieste, keďže sa nejednalo o veľkú zmenu. Následne sme si ich dali na prst až na svadbe a ja som ich doma predtým musela odložiť, aby som nemala nutkanie ich neustále vyberať a obzerať. :D

Mimochodom, keby môj zásnubný prsteň nebol rodinný, určite by som Macovi "nenápadne" podsúvala práve túto značku. Inak 27JEWELRY má super službu, kde môžete akoby nič poslať - anonymne - svojmu drahému tip na konkrétny šperk. Viete, aby sa trafil s vkusom aj veľkosťou. Neverili by ste totiž, stáva sa celkom často, že snúbenice s prsteňom nie sú spokojné. :D A mne síce Maco meral prsteník, keď som spala, nakoniec som si prsteň aj tak musela dať zmenšiť.

Ale viete, pripomeňme si, čo je podstatné. Láska. A muž, ktorý vám ju vyznáva. Nie veľkosť kameňa vášho snubáku, to určite nie je meradlom lásky, ok? Poznám slečny, ktoré by nedbali, keby bol ten prsteň hoc aj z dreva, len aby už ich milovaný konečne pokľakol.

photos by me

Tak, je to tu! Konečne viete to, čo sme si pomerne dlho nechávali iba pre seba a našich najbližších. Budeme rodičia! :) Úprimne, som veľmi rada, že je to už vonku, nie som ten typ človeka, ktorý by rád niečo skrýval, ale zároveň som to celý čas cítila tak, že vám o tom chcem povedať až po určitom čase, keď už bude vidieť bruško a prejde ma ten strach, ktorý som v sebe mala v prvých týždňoch tehotenstva. A to je aj dôvod, prečo nemám k tomuto článku žiadne reprezentatívne fotky. Našla som z obdobia, keď to bolo veľmi čerstvé len tieto dve. Na selfie som to ešte nevedela, ale už som "dúfala". A tak, keďže je tento blog pre mňa zároveň trochu aj denníkom, budem písať osobne, pretože inak by to k tejto téme ani nemalo zmysel.

VOĽNÝ PRIEBEH

Bábätko sme veľmi chceli. Keď som zopár ľudom povedala, že som tehotná, došlo aj na otázku, či to bolo plánované / chcené. A mňa táto otázka zvykla zo začiatku prekvapiť až zaskočiť, pretože my sme sa o tom doma bavili často, ale potom som si uvedomila, že túžba po dieťati nebola práve horúca téma mojich bežných rozhovorov. :D A aj vy ste sa ma na to dosť pýtali. Chápem, sme mladí, a veľa ľudí v našom veku na deti ani nepomyslí. My sme sa nikam neponáhľali, a tak sme to nechávali zo začiatku na ten slávny voľný priebeh. Ale bábo sme chceli, plánovali, šli sme do toho s tým, že sme na dieťa pripravení (ak sa to tak dá nazvať). Avšak stále s náladou, že netlačíme na pílu, čo sa stane, to sa má stať. Keď bude bude, čakať nám nevadí. Moje biologické hodiny tykali už nejakú dobu, ono odkedy sa narodil Sebi (môj o 20 rokov mladší brat), vnímam deti úplne inak a pri každom bábätku som bola úplne "ťuťumuťu poď sem, zjem ťa". Nikdy som nechcela na dieťa čakať dajme tomu "do 30" alebo keď príde ten správny čas, lebo kedy je prosímpekne ten správny čas? A ďalšia vec je, že som si vždy veľmi dobre uvedomovala, aké šťastie a požehnanie je v dnešnej dobe počať a vynosiť zdravé dieťa, a to aj pre mladé páry. Ak by sme mali nedajbože nejaký problém, lepšie naň prísť teraz ako o 5 rokov.

Tento náš skvelý plán, že "čo sa stane, to sa má stať" niekoľko mesiacov vôbec nefungoval. Aj si poviete, že necháme to tak, ale keď sa raz rozhodnete, že idete do toho, tak niekde v podvedomí skutočne po tom tehotenstve túžite, s každou menštruáciou viac a viac. Dokonca som si dvakrát pri meškaní urobila aj test s nádejou, že na nej nájdem dve čiarky, ale márne, bol negatívny. Aj keď som to tak nejak tušila, nevyhla som sa pocitu sklamania. Mala som aj aplikáciu na sledovanie cyklu, čo je celkovo super vec, lebo vám presne zahlási, kedy už má menštruácia prísť a kedy naopak mešká. A aj to, kedy máte plodné dni, ktoré som posledné mesiace sledovala, ale nebolo nám to nič platné. Mala som pocit, že ten "voľný priebeh" funguje asi iba vtedy, keď vás má to tehotenstvo prekvapiť alebo keď ho ani nechcete, rozumiete mi.

Až začiatkom leta 2018, keď som išla na pravidelnú gynekologickú prehliadku do Košíc som sa od novej pani gynekologičky, ktorá prebrala ordináciu, pod ktorú som spadala, dozvedela pomerne zásadnú vec, ktorá nám veľmi pomohla a vďaka ktorej sa mi podarilo viac menej hneď otehotnieť. Nie je to nič katastrofálne, ale bola som nahnevaná a prekvapená, že mi takú zásadnú vec o mojom tele doteraz žiadny doktor nepovedal. Takto to znie všelijako, aj ako dobrý námet na vtip, viem si predstaviť, na čo asi myslíte, ale nebudem zachádzať do detailov, lebo už aj tak som sa s týmto článkom dosť prekonala. Pôvodne som vám aj chcela napísať, o čo sa jedná, ale tieto veci sú strašne individuálne a neexistuje univerzálny recept na úspech. Koncom leta 2018 som naozaj otehotnela, akurát som o tom vtedy ešte netušila. :)

DVE ČIARKY / AKO SA TO DOZVEDEL MACO

Leto 2018 som si užila. Na dovolenke v Chorvátsku s rodinou bola pohoda a každý deň sme si užívali dobré jedlo a víno od miestnych vinárov. Koncom leta sme boli na úžasnej svadbe mojej sesternice, kde som mala vždy plný pohár vína a výborne som sa bavila. Začiatkom septembra mi už aplikácia hlásila, že "menštruácia príde za 2 dni". Menštruácia za 2 dni neprišla, ale keďže sa stávalo opakovane, že neprišla na deň presne, nelámala som si s tým hlavu. Nič mi nebolo, brucho ma bolelo presne ako ma vždy "pred" bolelo a aj prsia som mala naliate a citlivé. Akurát Maco mi párkrát povedal, že vyzerám inak, že žiarim. To mi nezvykne len tak hovoriť, takže som sa potešila, ale nejakú veľkú váhu som jeho slovám neprikladala. On samozrejme teraz spätne tvrdí, že to vedel HNEĎ a ja som mu nechcela veriť. Trochu som spozornela, keď mi "moje dni" neprišli ani po 5 dňoch od termínu. Ale odmietla som si robiť test, pretože som nechcela byť sama pred sebou trápna a opäť si pred očami zamávať s opiškaným testom na ktorom je iba jedna čiarka. A stále som si hovorila, že to dostanem, lebo veď bolesti v podbrušku mám a aj tie prsia ma bolia, čiže moje klasické symptómy pred menštruáciou sedia. Navyše sme mali naplánovanú ochutnávku vína a ja som ozaj nechcela byť za paranoidnú, že "čo keď UŽ som tehotná", tak nebudem piť a potom mi príde menštruácia a ja si poviem, že som fakt krava ako nejaká pravidelná návštevníčka Modrého koníka (nič proti teda, ale snáď mi rozumiete). Na tej ochutnávke som si preto dala viac červeného vína, ktoré normálne nepijem, ale všeobecne známy fakt, že po červenom "to dostanete" u mňa stále fungoval. Až doteraz.

A to mi už nedalo, ráno som si urobila test, ktorý som si pár dní predtým kúpila v lekárni na mamkine odporúčanie, ale čakala som s jeho využitím. Bol to ten najlacnejší test v lekárni, pretože nebudem predsa kupovať nejaký špeciálny aby som na ňom potom videla iba jednu čiarku (already been there). Lenže čiarky boli dve. Jedna silná, tá čo sa zafarbí hneď, keď tehotná nie ste a potom sa postupne zafarbovala aj tá druhá, ktorá je už ale farebne slabšia. Keďže som ale nikdy predtým pozitívny tehotenský test nevidela, a ani som nemala potrebu googliť ako vyzerá, nevedela som, čo to má ako byť. To som akože len trochu tehotná? Išla som ten test hneď ukázať Macovi, ktorý o všetkom od začiatku vedel, takže sa nejaké prekvapenie ako z Instagramu nekonalo. Hovorím mu: "Podľa tohto testu som asi len trochu tehotná." A keď to tak po sebe čítam, tak aj poriadne na hlavu. :D On mi nariadil, nech mu donesiem príručný papierik k testu (jasné, chlap) a hneď googlil ako vyzerá "positive pregnancy test". Pozerá na mňa a ukazuje na ten príručný papierik, kde mi jasne vysvetľuje: "Aha, jedna spodná čiarka, nie si tehotná, jedna horná čiarka alebo žiadna, test je neplatný, dve čiarky, si tehotná. Takže si tehotná! :)" Stále som nechcela veriť, potom mi začal ukazovať to, čo mu našiel Google a to už mi tak došlo, že áno, takto presne vyzerá aj môj test. Bolo to v jedno septembrové ráno, ležali sme v posteli a veľmi sme sa tešili. Podarilo sa to, my čakáme bábätko!

Pokračovanie nabudúce....

Dobre, čiže podľa testu je jasné, že som tehotná. Volám mamke, pretože mamka je len jedna a ja ju potrebujem. Potvrdzuje, že je pozitívny a straaašne sa raduje. Proste moja mamka. Budem ju v dnešnom článku ešte často spomínať, lebo neviem, ako by som bez nej prežila prvý trimester v plnom psychickom zdraví. Tak a čo mám teraz robiť? Objednať sa na gynekológiu, prirodzene. Netuším kam, lebo moja gynekologička je v Košiciach, ale keďže sa viac zdržiavam v Prahe a moje návštevy gynelógie budú v nasledujúcich mesiacoch pravidelné, musím si nájsť niekoho tu. To už nie je "iba" každoročná preventívka. Objednám sa teda do ambulancie, ktorá je blízko môjho bydliska. Po pár dňoch ale píšem českej sesternici, ktorá je tehotná či mi môže odporučiť svoju ambulanciu, pretože som si po dôkladnej rešerši nebola istá recenziami na môj pôvodný výber. Podľa tehotenskej kalkulačky (áno, niečo také existuje, poradila mi moja mamka :D) som si vypočítala, v ktorom som týždni a objednala sa k doktorke, ale z dátumu mojej prvej návštevy som bola trochu neistá, lebo mi to prišlo neskoro. Sestrička ma ale cez telefón ubezpečila, že je to v poriadku.

PRÍZNAKY TEHOTENSTVA, (NE)VOĽNOSTI

Skutočne, ani neviem, kde mám tento odstavec vopchať, takže ho dám hneď na začiatok. Môj jediný veľký príznak tehotenstva bol, že som nedostala svoje dni. Ja viem, šokujúce. Asi aj preto som na začiatku nechápala, a bála si nejak pripustiť, že by som naozaj mohla byť tehotná. Ako to? Veď mi nie je zle, nemám žiadne chute, nemám ani nerobím nič, čo sa opisuje vo filmoch a čo sa považuje u tehotnej ženy v začiatkoch za bežné. Mamka ma však hneď poučila, že je to normálne a niektoré ženy jednoducho nevoľnosti ani špeciálne chute nemajú. Vôbec. Že môžem byť len rada, že neobjímam záchodovú misu, no nie? Mala to tak aj moja mamka, takže to dávalo logiku. V tej dobe som akurát každý deň zjedla domácu hráškovú pomazánku z mrazeného hrášku, ale aj Maco zhodnotil, že keď si niečo obľúbim, som schopná jesť to dookola niekoľko dní až týždňov a tehotenstvu sme to teda nepripisovali. Raz doniesol Maco domov večeru z ázijského bistra. Vždy si dávame to isté, takže dané jedlo poznám, ale keď som ho ovoňala, smrdelo mi. Aj som ho začala jesť, ale nedalo sa, proste mi nechutilo. A to je asi všetko, čo sa chutí a nechutí týka. Moja najväčšia tehotenská "slabosť" v prvom trimestri bola únava. Bola som stále, fakt stále unavená. Bola som niekde vonku dve hodiny a keď som prišla domov, vyplo ma a musela som si zdriemnuť. Nikdy som nebola taká vďačná za flexibilný pracovný čas aj možnosti SZČO ako práve vtedy. Keď som si predstavila, že niektoré ženy si nemôžu počas dňa ľahnúť, bolo mi až do plaču, lebo ja som spala skoro stále, keď som mohla.

Jedna z prvých vecí, čo som urobila bola, že som si stiahla aplikáciu do telefónu. Hello millennials! To mi prišlo také príjemné, vzrušujúce, radostné a nové. Že fíha, takéto appky sú určené už aj pre mňa. Chcela som vidieť, aké veľké je dieťatko, čo robí a pod. Zvolila som Pregnancy+, lebo mala dobré hodnotenia a tak nejako sa mi celá pozdávala. Potom som zistila, že je platená (jednorázovo, a neviem, koľko som za ňu zaplatila), ale poviem vám, že neľutujem, lebo je to skvelá appka, ktorá bola a aj stále je strašne nápomocná aj zábavná. Vidíte ako vyzerá plod, ako mu bije srdce (pravda jedná sa o univerzálnu naprogramovanú verziu, nie vaše dieťa), môžete si tam vyberať z veľkého katalógu mien a tiež vidíte, čomu sa veľkosťou plod podobá (mám v bruchu zrnko ryže, hrozno, ďatlu, pomaranč...). Tiež je tam mnoho aktuálnych článkov. Akurát appka je v angličtine, tak ak by ste si ju chceli stiahnuť, počítajte s tým. Každopádne, podľa tej aplikácie vo mne v tom čase rástlo ešte len malé embryo, trochu zvláštny útvar, ktorý sa človeku ani náhodou nepodobá. Z toho som bola ešte niekoľko dní v rozpakoch a doslova som čakala kedy už konečne "zbábätkuje" :D.

PRVÉ DNI A NÁVŠTEVA GYNOKOLÓGIE

Dni sa vliekli. Som síce podľa testu tehotná, ale je všetko v poriadku? Obavy ma prenasledovali každý deň. Bála som sa radovať, pretože čo ak nebude dôvod? Bude plodu biť srdiečko? Veď ten čas, kým sa to dozviem, je tak ďaleko a všetko mi prišlo také krehké. Ja viem, že sa netreba strachovať, treba sa tešiť a byť v kľude, ale ja som to nedokázala na 100%. Podľa mňa ani na 50%. Na jednej strane som si ešte nechcela nový stav pripúšťať, aby som nič nezakríkla, na druhej strane som plodu nechcela ublížiť a tak som googlila skoro každú potravinu, čo môžem a nemôžem jesť. Pamätám si, že som zjedla pár lyžičiek hubovej polievky, keď sa mi zrazu rozvietila kontrolka a ja som si prečítala rôzne verzie a názory na konzumáciu húb v tehotenstve. Polievku som nedojedla a celý deň som premýšľala, či som to nepokašľala. Celkovo pre mňa bola a stále je strava jedna z najťažších vecí na tehotenstve. Počas prvého trimestra obzvlášť. Každý píše a hovorí niečo iné. Niekto niečo jedol, iný hovorí, že by to do úst počas tehotenstva určite nedal. Toto je seriózne pre niekoho, kto je tehotný prvýkrát, dosť náročné. Uvedomujem si však, a môžem len ďakovať, že je to v mojom prípade tak a nemusela som riešiť náročnejšie veci. Mamka ma poslala do lekárne po kyselinu listovú, tak som ju začala brať.

Moja úplne prvá návšteva gynelógie bola začiatkom októbra. Pamätám si to presne, pretože sme zároveň v ten deň začali natáčať Prostřeno. Pár dní pred návštevou som si urobila ďalší tehotenský test. Či som ešte stále tehotná. :D Asi nikdy som sa tak netešila na gynekológiu. Neviem ani presne popísať, či to bola radosť. Skôr také očakávanie, napätie, zvedavosť. Pocity sa miešali dohromady. Ešte aj tie minúty v čakárni šli neuveriteľne pomaly. A keď mi potom doktorka potvrdila, že vidí gestačný vak a srdiečko bije, neuveriteľne sa mi uľavilo, spadol mi zo srdca akýsi kameň a ja som sa z tých emócií rozplakala. Priamo v ambulancii. Fotka z ultrazvuku vyzerala všelijako, bola tam len malá fazuľka (gestačný vak) a bodka (bábo). Ale bolo to krásne a neuveriteľné, máme prvú "fotku"! Ešte som nedostala tehotenskú knižku a nezobrali mi ani krv. V tej dobe som to pokladala za zvláštne a ešte viac to znásobilo môj strach a paranoju, ale chápala som to. Veď človek - a ani doktor - nikdy nevie.

Inak neviem ako som prežila to natáčanie Prostřena, bolo to totiž časovo aj fyzicky veľmi náročné a unavujúce. Viackrát som sa sama seba pýtala, či mi to bolo treba, veľakrát som totiž túžila ľahnúť do postele a vystrieť sa. :D V pauzách medzi natáčaniami som vždy išla domov - pospať si.

OBAVY, STRACH A KLINEC S NÁZVOM MODRÉ PEKLO

Celkovo bol pre mňa prvý trimester taký zmiešaný. Mala som obrovskú radosť a najradšej by som vykričala všetkým, aká som šťastná, ale každú moju pozitívnu emóciu sprevádzal strach, či budem práve ja tá, ktorej bude dopriate. Toto prežívam viac menej dodnes a podľa mňa sa už týchto pocitov nezbavím, ale v prvom trimestri boli pocity obzvlášť intenzívne.

Najhoršia vec, ktorú som robila a vedela som, že si tým škodím, bola návšteva rôznych fór. Hlavne ten Modrý kôň. Pokladám sa za pomerne inteligentného jedinca, veľmi dobre som si uvedomovala, že akékoľvek googlenie mojej neznalosti o tehotenstve ma dovedie sem - do Modrého pekla. A že je to tá najhlúpejšia vec, čo môžem robiť. Aj by som vám povedala, že fakt tam nelezte, ale mne to tiež hovorili, a čo som urobila? Nič to, každý sa najlepšie naučí na vlastných chybách. Málokedy tam nájdete odpoveď, len skúsenosti iných žien. A každá sme predsa jedinečná, zbytočne sa porovnávať a strachovať. Aj ja som sa snažila, aj tak som tam občas skončila. Zo všetkých "rád" a skúseností som si vždy najviac zapamätala práve tú najhoršiu. Veď iste, ako inak. Mamka zo mňa bola chorá, že vraj som už kompletne na hlavu a ja som si uvedomovala, že ozaj som. Povedala mi, že čokoľvek budem chcieť vedieť, mám zavolať jej. A nech si nič negooglim. Tak som to tak robila, ale až od 3.mesiaca.

VTIPNÁ TEHOTENSKÁ KNIŽKA

Koncom októbra som išla na druhú kontrolu ku gynekologičke. Už mi brali aj krv. Celý čas, kým som necítila pohyby bábätka, čo som v prvom trimestri rozhodne necítila, som na návštevu gynekológie čakala ako na spasenie. Pretože jedine tam som sa mohla dozvedieť, či je všetko v poriadku. Aj pri druhej návšteve som sa teda od radosti a úľavy rozplakala. Dokonca omnoho viac ako počas prvej návštevy. Bábätko bolo síce malinké, ale hýbalo sa, bilo mu srdiečko a videla som, kde sú ručičky aj nožičky. To je niečo úžasné. Na fotku z ultrazvuku sme sa s Macom nevedeli vynadívať a stále sme si ju doma pozerali. :)

Dokonca som už dostala aj tehotenskú knižku. Keď mi ju pani doktorka podala, začala som sa strašne smiať. Cez celú knižku bolo totiž napísané Modrý koník.cz. :D Hovorím doktorke, že to by ale malo byť zakázané a nie aby odkaz na tento web podsúvali tehotným ženám. Môj vtip ale vôbec nepochopila, čo zas dodnes nechápem ja.

PRVÝ SCREENING

Na konci prvého trimestra sme mali rovnako ako všetky páry prvý veľký screening. To je ten špeciálny ultrazvuk, kde merajú bábätko od hlavy po päty, zisťujú, či je zdravé, aké sú orgány, ako sa vyvíja alebo či je nejaká šanca na genetické odchýlky a poruchy. Ja som šla do Apolinářu, nemocnice, ktorá vyzerá ako z Harryho Pottera :). Išli sme tam spolu s Macom, majú tam normálne stoličku pre muža alebo kohokoľvek, kto vás sprevádza a chcete, aby bol pri vás. Našťastie všetky naše výsledky dopadli výborne, povedali nám, že bábo je zdravé. :) Takisto sme sa tam dozvedeli nový, presnejší dátum pôrodu, ktorý sa nám posunul o 10 dní neskôr, pretože bábo nezodpovedalo presne veľkosti, ktorú určila tehotenská kalkulačka podľa poslednej menštruácie a toho dátumu sa držíme.

A ČO BRUŠKO?

Vždy je ťažké odhadnúť, ako budete vyzerať v tehotenstve. Ja sama som bola zvedavá a stále som. Počas prvého trimestra som vôbec nič nepribrala (akože vôbec nič) a normálne som nosila to, čo predtým. :)

O tehotenstve sme dlho nikomu nepovedali, čakali sme. Pre istotu. A tiež sme si to chceli užívať čo najdlhšie len my dvaja (a mamky). Zopár podozrievavých otázok som dostala keď som nepila na Halloweenskej party alkohol, ale nejako som to uhrala. Veľa času som v tej dobe trávila so sesternicou Nikolkou, preto mi Maco hovoril, že jej by som to už mala povedať, lebo na to príde sama a to nebude bohviečo. Či jej nie je divné, že v posledných týždňoch vôbec nepijem? Tak som jej to už po Macovej rade radšej povedala (už som bola istý čas po 12tt) a najväčšia sranda je, že mi dojatá a zaslzená povedala, že by na to sama vôbec neprišla. :D A ja to beriem, lebo keď okolo seba nemáte tehotné ženy a sami nemáte deti, fakt vás to s najväčšou pravdepodobnosťou nenapadne. Napríklad ja som práve pri českej sesternici tiež nepremýšľala o tom, že je tehotná, a keď u nás na návšteve nepila, iba som sa jej začudovane opýtala, či jej to víno nechutí. :D

Vedela som teda, že sa s oznámením nechcem a ani nemusím ponáhľať. :) Aj keď teda musím pochváliť Sebiho, on to vedel pomerne skoro a keď sme mu povedali, že je to tajomstvo, fakt celé týždne nikomu nič nepovedal, úžasniak.

Niekedy sedím a premýšľam, o čom tak asi napísať. Keďže už nepíšem články tak často, rýchle updaty nie sú vhodné a radšej venujem článku viac času a pozornosti. Za tých 9,5 roka som ale toho napísala už habadej a niekedy príde jednoducho kreatívny zádrhel. A potom príde život, ktorý mi vnukne ideu. Dnes teda o tom, ako vnímame prácu iných ľudí.

Po internete už dlhšie koluje ten vtip, že sedí chlap a žena na rande a on sa jej pyta, čo robí. Odpovie, že blogerku, youtuberku, instagramerku...a on sa smeje a povie, že aaaano, on dokáže tiež veľké h...o. Skvelý vtip, vážne, aj som sa na ňom zasmiala, ale brala som to ako srandu, nie ako vnímanie reality. Tento “vtip” sa viackrát opakoval hlavne v diskusiách pri mojej osobe v Prostreno. A mňa to potom naštvalo, lebo nie, nie je to tak, že celý deň sedím na gauči a niekto mi posiela produkty alebo peniažky len za to, že existujem. Iste, že som sa cítila dotknutá. Padli aj vety, že som sa dobre vydala a som žena v domácnosti. Akože keby som aj bola, tak čo. Čo sa má do toho kto starať?

Ale iste, sama sa blogovaním z časti živím. A tiež Instagramom. Ale ako to vysvetliť človeku, ktorý sa v tomto svete nepohybuje? Pre mnoho ľudí je pojem bloger alebo nebodaj social media content creator a mnoho podobných novovzniknutých pozícií jednoducho neuchopiteľnelných. A ja to beriem, ale to, že sa niekto do niečoho nerozumie, ešte neznamená, že má právo zhadzovať robotu toho druhého. Akoby existovalo iba zopár zamestnaní. Od upratovačky, predavačky, cez vodiča autobusu, taxikára, učiteľa, maséra, údržbára, po doktora, právnika či manažéra...To sú take tie povedzme to, bežné profesie, pod ktorými si hneď viete predstaviť náplň práce daného človeka. Lebo tie profesie existujú už dlho. Ale so vznikom internetu a soc.sieti vznikli nové pozície, ktoré často ešte ani nemali svoje pomenovanie. Veď doba sa mení. Tak aj ja vysvetľujem, že jednoducho fotím na sociálne siete. A vyznie to hrozne jednoducho. Tak, že sa k tomu mnoho ľudí stavia, že by to dokázali tiež. Tak nech sa páči. Prečo to potom nerobia?

Ja by som si napríklad nikdy nedovolila zhadzovať niekoho prácu. Rozhodne nie, keď ani neviem, čo je jej náplňou a čo všetko obnáša. Alebo som si ju nikdy nevyskúšala. Napríklad kedysi som brigádovala za pokladňou v Tescu, keď som prišla do Prahy, privyrábala som si popri škole hostesingom v nákupných centrách. A tiež som si rok skúsila prácu za počítačom v kancelárii vo veľkom korporáte. Všetko to boli pre mňa výborné skúsenosti, ktoré ma naučili vidieť veci aj z inej perspektívy, z akej som ich dovtedy vnímala.

Každá práca má svoje pre a proti. A áno, sú povolania, ktoré sú v nejakom smere jednoduchšie či príjemnejšie, ale vypýtajú si svoju daň pri niečom inom. A tiež nemôžno tvrdiť, že sú si všetky profesie rovné. Lenže nemôžeme všetci zachraňovať svet. A nemôžeme byť všetci lekári, hasiči, právnici. Nemôžeme a a ani nechceme. Netvárim sa, že zachraňujem ľudské životy alebo riešim medzinárodné krízy. Robím to, čo ma baví. A živím sa tým. Konečne. Pracovala som na tom fakt dlho a stále sa mám kam a chcem sa posúvať. Pretože nie, nechcem sedieť v kancelárii, vyskúšala som si to a nie je to pre mňa. Ale prečo je ešte aj v roku 2019 považované za NORMÁLNU prácu jedine ak do nej chodíte od 9 do 18? Ideálne do nejakej kancelárie či moderne povedané officu. Keď to tak nie je, tak vlastne nepracujete. A hanba nech vás facká, ak sa opovážite nahlas povedať, že je to niekedy náročné a že ozaj to nie je také jednoduché ako to vyzerá. Nepíšem teraz len o svojom živobytí, ale celkovo o práci freelancerov či ľudí, ktorí sa rozhodli ísť vlastnou cestou.

Doba sa zmenila, vďaka technológiám sa nám otvorili nové smery a ľudia sa už nemusia zmestiť do tabuliek. Kde je dopyt, tam je ponuka. To, že sa ja dnes môžem živiť blogom a fotením na sociálne siete sa nestalo z večera do rána. Fakt nie. A ak má niekto vlastný biznis / podnikanie / firmu, tiež mu nezarába sama a je za tým kopec rokov driny. Ale my ľudia máme takú potrebu špekulovať a mnohokrát zhadzovať druhých, lebo máme pocit, že to, čo robíme my je dôležitejšie, náročnejšie, významnejšie a ešte do toho častokrát aj málo ohodnotené. Musím sa smiať. :D Nie je. Z pracovného hľadiska je drvivá väčšina z nás plne nahraditeľná.

Aby som to zrhnula, asi najjednoduchšie by bolo povedať staré známe "ži a nechaj žiť." Svet je obrovský a každý z nás žije iba v akejsi malej galaxii, v ktorej sa pohybuje. Rovnako ako vy, ja tiež. Ale neznamená to, že sme lepší či horší ako ľudia z inej galaxie. A keď sa niekedy nevieme navzájom pochopiť, snažme sa aspoň rešpektovať.

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: kabát - Free People / šaty - Mango (bloger bazár) / klobúk - second hand / náhrdelník - Mayol / čižmy - Stradivarius

Január prešiel celkom rýchlo, nie? Bol to pre mňa čiastočne veľmi pokojný mesiac, a tiež mesiac plný zmien, keďže sme vám v polovici oznámili, že čakáme bábätko. :) Tak som začala nosiť obtiahnuté šaty a teším sa z môjho rastúceho bruška. Aj keď som ešte koncom mesiaca prekvapila tehotenstvom pár ľudí. Je pravda, že keď sa oblečiem do midi sukní alebo niečoho viac oversized, tak nič nevidieť. Keď si dám na seba kabát, tak už vôbec nie. Čo je ale niekedy na škodu, hlavne keď si potrebujem sadnúť v elekričke. :D

Domáce foteníčko v mojich nových šatách, z ktorých mám obrovskú radosť. :)

Absolvovala som menší "výlet" do Gucci butiku na Parížskej, lebo som potrebovala ísť vymeniť pás na ľadvinke, ktorú som dostala pod stromček. Normálne som bola prekvapená, koľko ľudí tam bolo. :D

Víkend s Macom a outfit, ktorý v mojej hlave vyzeral lepšie. :D Ale už som nemala silu sa vyzliekať, takže....

....takže som si nechala rifle takto rozopnuté a v reštaurácii, kam sme šli na obed som si musela sadnúť otvoreným zipsom k stene, aby si to nikto nevšimol. :D

Selfie na Instagram, keď ma Maco nechce fotiť. :D

V ten víkend som mala veľmi veľké bruško, minimálne pocitovo určite!

A takáto vyradostená som bola.

Fotky pred zrekonštruovaným Múzeom, ktoré je ozaj prekrásne. Ale ešte teraz cítim, aká zima bola, keď sme tieto fotky fotili.

ŠTRBSKÉ PLESO / GRAND HOTEL KEMPINSKI

Macovi som darovala na Vianoce víkend v hoteli Kempinski. Nikdy neviem, čo mu mám kúpiť a najviac ho potešia zážitky, tak som zvolila to, čo mi už viackrát spomínal, keď sme sa ocitli v Tatrách. A poviem vám, bolo to super, určite odporúčam návštevu, ak o nej premýšľate. Minimálne pre zážitok aspoň raz. My sme mali celý čas krásne počasie, užili sme si spa a celkovo servis.

Milujem hotelové raňajky a v Grand Hotel Kempinski ich mali ozaj vychytané! Vedela by som takto začínať každé ráno. :D

Veľmi sa mi páči, aké viditeľné je bruško v týchto šatách. Toto bolo prvýkrát vôbec, čo som si na seba dala niečo obtiahnuté medzi ľudí.

Maco sa išiel lyžovať a ja som sa rozhodla ísť na prechádzku okolo Štrbského plesa, čo bolo najlepšie rozhodnutie, pretože bolo nádherne a ja som sa cítila ako v rozprávke.

Tu som sa plná endorfínov snažila spraviť fotku s bruškom, ale tak moc to nevyšlo. :D

Po prechádzke som sa vybrala na obed za Macom na svah, kam ma odviezol transfer priamo z hotela.

Môj lyžiar. :)

Po obede sa Maco ešte ostal lyžovať a ja som sa vrátila do hotela a presunula sa do spa, kde sa ku mne Maco neskôr pripojil. Spa je snové. Nádherné. Jednoducho nemám slov. Škoda, že som nemohla ísť do sauny či do vírivky, ale bazén a lehátko tiež poslúžili viac ako dobre. :D

Nechcete vedieť, koľko "lokalít" a uhlov Maco cvakol, kým to bolo dobré. A inak bola to jeho iniciatíva. :D Mne už bolo dosť trápne striedať pozície, keďže do spa prišlo poobede viac ľudí, no ale riadili sme sa heslom "Kto sa hanbí, nemá fotky." :D

Najlepšie miesto, pohodička, lahoda.

Druhé ráno sme si dopriali dlhé raňajky, na ktoré si ja potrpím. A keďže Maco nešiel lyžovať, tak to nejako zvládol a po raňajkách sme sa išli opäť prejsť okolo Štrbského plesa. Ale počasie už nebolo také krásne ako deň predtým.

Bye bye Štrbské Pleso! Pred odchodom som si ešte musela urobiť tradičnú fotku pred hotelom. :D

Na jednu noc sme sa ešte presunuli do Demänovskej doliny, pretože Maco chcel ísť lyžovať do Jasnej. Tak sme šli vyskúšať Tri Studničky. :)

Keď chcem mať peknú pusinkovaciu fotku a môj muž sa tvári akurát tak, že mu treba kýchnuť. :D

Výhľad z nášho okna. Mám aj iné fotky, ale fotila som ich na Macov foťák a tak...ich nemám. :D

Cesta späť do Prahy bola veľmi nepríjemná. Na diaľnici D1 sme chytili veľkú snehovú búrku. Aj napriek tomu, že my sme dávali pozor a išli pomaly, narazila do nás veľká biela dodávka. A to sme mali nové auto asi tak mesiac. Narazila do nás tak, že auto sa už ani nedá opraviť a musí ísť do likvidácie. Ale na záver dňa, sú to len plechy. A najdôležitejšie je, že sme obaja, teda všetci traja v poriadku. Ja som chytila po náraze veľký šok a plakala som, Maco vrieskal ako zmyslov zbavený na vodiča dodávky, ktorý ani nehovoril česky, čo Maca ešte viac vytočilo.

Ja som šla druhý deň na kontrolu k doktorke a všetko bolo v poriadku. V ten deň, na narodeniny môjho ocka sme vám oznámili našu veľkú novinu. :) A tie vaše komentáre, správy a gratulácie! Ešte stále ich predýchavam, ste fakt skvelí a obom ste nám urobili veľkú radosť. Je to síce len virtuálny online svet, ale zdieľam s vami časť svojho života už toľko rokov...no proste som dojatá. :) Ďakujeme.

Novootvorené Bistro Ořechovka a ich výborná krémová kapustová polievka.

A holešovické Ca Phé.

Druhýkrát v Prahe v obtiahnutých šatách. Kúpila som si dva nové kúsky a cítim sa v nich výborne, kto by to bol povedal, že práve ja to poviem o bodycon kúskoch. :D

Nové nechty! Po mesiaci prosímpekne. V Chu.Studio na Vinohradoch robia krásne nechty a keďže som stále lenivejšia, veľmi rada sa nechám trošku rozmaznávať. :) Vydržia všetko, umývanie riadu, balenie darčekov, buchnutia...nešetrila som ich. :D

Romantická večera v Las Adelitas.

Výťahovka v trojici. A v bruchu vo štvorici. 3 enchiladas a bábo. :D Tuto som si ozaj myslela, že prasknem.

Moje tri obľúbené tehotenské outfity. :D

Pohoda v Urban Café s ich dokonalým chai latté.

Selfie s ružovým líčením. :) A tak si povedzme, že spraviť si selfie do zásoby, keď nie sú po ruke iné fotky, sa vždy hodí.

Konečne som sa dokopala a začala pliesť makramé!

Kvety.sk mi urobili obrovskú radosť touto prekrásnou tulipánovou kyticou. Kiežby vydržali navždy, och! Každopádne, o takúto kyticu budete môcť na Instagrame vo februári súťažiť aj vy! :)

Odvážili sme sa a nasledujúci mesiac sa púšťame do rekonštrukcie bytu. Chceme to stihnúť pred narodením bába. Nie je to nič príjemné, musíme zase všetko zbaliť a vysťahovať sa, ale snažím sa myslieť na to, že prídeme do krásneho voňavého bytu, kde môžeme začať v trojici. :)

A schôdzkovanie ohľadom rekonštrukcie. Let´s do this!

JANUÁR 2019

Dala som si načas so zdokumentovaním našej obývačky, ja viem. Spálňu som vám predstavila v septembri a obývačka dostala svoju najlepšiu verziu, s ktorou sme obaja spokojní, až teraz. Neverili by ste (aj keď to len tak hovorím, myslím, že by ste verili), koľko dokážu spraviť izbové rastliny. U nás sa darí hlavne monsterám, čo je fakt vďačná rastlinka. Kaktusy mám tiež rada, ale z nejakého dôvodu ich dokážem zahubiť. Dúfam, že to nebude prípad nášho nového veľkého člena, to by mi bolo ľúto. To však ukáže len čas.

Aby ste si nemysleli, že ma osvietilo len tak pre nič za nič a zrazu je tu interiérový článok. Nie. My totiž ideme rekonštruovať. Teraz, presne teraz, keď sme s obývačkou spokojní. :D Musíme to stihnúť ešte pred narodením bába a ja som si chcela náš prvý obývačkový výtvor zachytiť na pamiatku. Inak by som asi ešte počkala, napríklad na lepšie obrazy nad telkou, nový stolík...alebo by sa našlo niečo iné. Každopádne, naša nová obývačka bude iná, nie preto, že by sa nám táto nepáčila, len už nebudú priestorovo také možnosti. Pripomeňme si ešte Interior inspo článok, kde som vám ukazovala inšpiráciu, z ktorej sme pri zariaďovaní čerpali, môžete si to tak porovnať.

Výhľad z nášho gauča. Vždy, keď bolo čerstvo povysávané a upratené, som si tu tak pokojne sadla a tešila sa, ako je tu pekne, aké je krásne svetlo, a že sa mi to jednoducho páči.

Dostala som na Instagrame mnoho otázok na náš televízny stolík. Úprimne, je krásny, ale keď som sa naňho pozerala hlavne tesne po kúpe, mala som zmiešané pocity. Či sa nám do obývačky štýlovo hodí, či to nie je už moc opozeraný štýl a či nás bude baviť aj za pár rokov. Bol totiž podľa mňa dosť drahý a je to len drevotrieska. Je z Bonami, nájdete tam takýchto televíznych stolíkov koľko len chcete. Ťažko povedať, či si ho necháme aj v novej obývačke, dočasne po rekonštrukcii asi áno, keďže nebudeme mať financie na nový. :D

Zato držiak na Macove platne (vpravo od televízneho stolíka pri monstere a vľavo pri kaktuse) sme našli na Letnej pri smetných košoch a je skvelý! :D Druhú várku platí sme zas uložili do jednej z drevených bedničiek, ktoré sme mali zo svadby.

Veľmi často ste sa ma tiež pýtali na poličky, ktoré sú plné Macových kníh. Ja som bola najprv dosť proti otvoreným poličkám (Veď kto bude utierať prach? Zbytočná otázka...), ale nakoniec musím povedať, že na tom dreve prach vôbec nie je viditeľný a preto ma netankovalo, keď som prešla okolo. Bála som sa totiž, že by som videla poličky pokryté vrstvou prachu, ale nič také sa nekonalo, čiže za mňa super poličky. My sme kúpili dva kusy, postavili ich k sebe a obmotali svetielkami, ktoré sme mali zo svadby. Veľké svetlo sme tak zapínali výnimočne, tieto svetielka totiž vytvorili úžasnú atmosféru.

Bohužiaľ, táto kolekcia poličiek BESTA z IKEI bola už v čase, keď sme ju kupovali, na zozname tých, ktoré plánujú vyradiť a tak ju už v predaji nenájdete. Nahradila ju iná BESTA kolekcia, ale tá sa už od tejto našej líši.

Žltý gauč bol pre mňa statement piece, veľmi sa mi v interiéri páči! Neverili by ste ale, aké ťažké bolo ho zohnať. :D Chceli sme totiž zároveň rozťahovací a s úložným priestorom, samozrejme taký, ktorý sa nám do tej obývačky zmestí. Nakoniec sme ho našli v Mobelixe. Priznám sa, že s gaučom sa mi bude lúčiť dosť ťažko, do novej obývačky sa nezmestí a tak ho posúvame ďalej. Vzorované vankúše sú z IKEA.

Čo sa týka nášho DIY stolíka...verte, že sme veľmi chceli nejaký kúpiť a toto mal byť len dočasný stav. Dva IKEA boxy a drevená doska na nich. Tento nápad som vymyslela na Silvestra minulého roka a odvtedy sa stal súčasťou našej obývačky. Lepší (taký, čo by sa nám páčila bol by aj cenovo ok) sme nenašli a tento spĺňal svoj účel, tak sme po čase nejak prestali potrebu hľadať. Ale je jasné, že do novej obývačky už niečo zoženieme. Teda dúfam. Keby nie, je možné, že sa ešte vrátime k tomuto riešeniu.

Vintage koberec je ozaj vintage, dostali sme ho od Chrisovej mamky, ktorej ležal na povale na chate. A hľa, koľko parády urobil u nás! Veľmi sa nám páči, nie je síce najmäkší a tak sa na ňom nesedí veľmi dobre, ale tak na sedenie máme gauč a kreslo, nie?

Ozaj, kreslo. To je to klasické IKEA STRANDMON, má ho skoro každý. Je k dispozícii v rôznych poťahoch. Ale nečudujem sa, je úžasné, mäkké, pohodlné. Odkedy som tehotná, sedím hlavne v ňom, lebo si môžem vystrieť nohy. :D Pôvodne sme kúpili mintové (lebo som straaašne chcela), ale toľko farieb už priestor nezniesol a išli sme ho vymeniť za toto svetlé béžovo-šedé. Pri kresle máme ešte biely stolík / kôš na vankúše a deky, to je tiež celkom populárny kúsok z IKEI.

Lampa za gaučom bola ťažký oriešok, kým sme ju zohnali, trvalo to pomerne dlho. Ale Maco potom niekde na internete narazil na túto. Bohužiaľ, nepamätáme si, odkiaľ je.

A aby som nezabudla, svietidlo! To je tiež z IKEI. Prekvapenie, však? :D

Zbohom, naša pekná obývačka, slúžila si dobre a mali sme ťa veľmi radi. Budeš nám chýbať, ale zároveň sa tešíme, ako za pár týždňov zariadime túto miestnosť od začiatku a našim obľúbeným veciam nájdeme nové miesto. :)

photos by me

Tento článok obsahuje platenú spoluprácu s Philips.sk

Je tu ďalší beauty post! A nie akýkoľvek, ale valentínsky. Aj s videom. Áno, s videom. Ja viem, priam neuveriteľné, ale s Macom sme konečne dali dokopy tutorial na moje ružové líčenie. Ja som natočila a on zostrihal. Preto to chvíľu trvalo a preto je video trošku iné, ako moje predchádzajúce tutorialy (niežeby sme sa bavili o nejakom závratnom čísle). A v tomto článku nájdete aj Maca. Výnimočne, ale je tu. Lebo aj on chce byť peknučký. Okrem toho je tu mnoho noviniek, ktoré som posledné týždne či dni skúšala a zaujali ma.

Začnem mojim pokladom, druhou paletkou Huda Beauty, ktorú som dostala pod stromček. Volá sa The New Nude a je bohovská. Fakt nemám iné slovo, paletky od Hudy sú láska a nič sa im nevyrovná. Nie sú lacné, ale radšej si kúpim jednu Huda paletku ako 5 iných. Stojí to za to. Táto má prekrásne ružové, fialové aj hnedkasté odtiene, neuveriteľné trblietavé tiene, ktoré ma aj po každodennom používaní fascinujú. Je jednoducho úžasná a doplňte všetky superlatívy, ktoré vás napadnú. Ja na ňu nedám dopustiť.

Paletku nájdete v Sephore (online ju však nemajú) za cca 1750 Kč.

Teraz si s ňou najčastejšie líčim práve pink look, ktorý ma veľmi baví, a na ktorý som vám po mnohých otázkach a prosbách natočila tutorial. :)

Potešiť môjho muža niečim materiálnym je, narozdiel odomňa, náročná úloha. Preto sa vždy trasiem na všetky sviatky a zúfalo vyberám, čo by sa mu mohlo páčiť. Väčšinou skončím pri zážitkoch, lebo aj teraz pri sťahovaní sme sa zbavovali mnohých vecí a medzi tými jeho bolo aj pár darčekov odomňa. Ale je to láska, no čo to bude skladovať však. Hlavne, že sa nechce zbaviť mňa. :D

Touto kefkou Philips Sonicare DiamondCleansom však trafila klinec po hlavičke. Bol to taký skorý valentínsky darček, ktorý spoločne (no nie úplne spoločne, keďže každý má svoju vlastnú kefku) testujeme už zopár týždňov. A mne sa stále roztopí srdiečko ako masielko, keď Maco príde večer do postele a povie, že “Jako ten kartáček je supr.” Dokonca bol aj na zubnej hygiene, kde ho pani dentálna hygienistka pochválila, pretože nemal na zuboch žiadny povlak! A ja som tiež maximálne spokojná. Viac ako som čakala, to poviem rovno. Páči sa mi, že kefka má niekoľko druhov čistení a každé má nastavený čas, čiže zuby umývam tak dlho, kým kefka vibruje. A ten pocit dokonale hladkých zubov, na ten sa ľahko zvyká. Pár dní som si ešte nechávala aj svoju manuálnu kefku, ale potom som ňou radšej vyčistila umývadlo a hodila ju do koša, lebo stále siaham po tejto ružovej Sonicare DiamondClean.

Kefka má na výber z 5 režimov čistenia - Clean, Gum Care, Sensitive, White a Polish. Na zoznámenie s kefkou, ak nie ste zvyknutí na používanie elektrickej kefky ako ja, odporúčam najjemnejší program Sensitive. Ten je zároveň vhodný na bežné každodenné použitie. Ono totiž na začiatku, keď vám kefka v puse vibruje, tak to dosť šteklí a mne pár dní trvalo, kým som si zvykla. Ale teraz je to už úplne v pohode. Ostatné programy používam podľa nálady, White raz do týždňa a Polish keď mám po nejakom jedle pocit, že zuby potrebujem pekne vyhladiť.

Kefky nabíjame v špeciálnom pohári, ktorý má nabíjacie dno, ktoré zapojíte do elektriky. Kefku stačí nabiť cca raz za 2-3 týždne, takže my máme vyložený iba jeden pohár a s nabíjaním sa striedame. Kefka mi vždy dá vedieť, keď je nutné ju nabiť, takže to ani nemusím zvlášť sledovať. Na cestovanie je zas k dispozícii praktické ploché puzdro (ja mám pekné svetloružové a Maco má čierne), do ktorého sa zmestí kefka, nadstavce aj kábel, ktorým ju môžete aj počas cestovania nabiť cez USB kábel. Za mňa aj Maca môžem povedať, že sme maximálne spokojní!

Mám teraz v tehotenstve jednu veľkú závislosť. Tak celkovo mi viac chutí sladké a tak sa ani nečudujem, že som sa stala doslova závislou na vôni radu Amande / Mandľaod L´Occitane. Objavila som ju pomerne nedávno, vo vianočnom adventnom kalendári od tejto značky a odvtedy sa jej neviem nabažiť. Krém na ruky mám stále pri sebe, mydlo som už minula a teraz si užívam telový olej a tiež absolútnu novinku, dvojfázové sprchovacie mlieko (to bude v predaji od 5.3.2019). Och, to je radosti v sprche, úplne sa v tej vôni vyžívam, mohli by ma natočiť aj do reklamy. :D Olej má praktickú pumpičku, ale keďže je v skle, musím dávať pozor, aby mi náhodou nevypadol z ruky, lebo to by som veru oplakala.

Minule dávali v televíznych novinách výsledky nejakej ankety, kde vyšlo, že väčšina žien síce očakáva na Valentína od svojho partnera či ctiteľa aspoň kvety či čokoládu, no samy svoje polovičky neobdarujú ničím. To je od nás teda dosť sebecké nie? :D Tak som to zobrala tento rok vo veľkom a prichystala pre Maca prekvapenie, ktoré mu doručím rovno do práce. Okrem čokolády som mu napísala aj pohľadnicu, na ktorú som otlačila svoje pery. Tie som nalíčila novými Labello Lips2Kiss pastelkami.

Tieto farebné Labello pastelky sú ozaj podarené. Dostať ich v 5 odtieňoch (úprimne, páčia sa mi všetky!), pery jemne zafarbia, a hlavne ich hydratujú. Teraz v zime je to skvelá alternatíva namiesto rúžov, ktoré mi v chladnom období na vysušených perách neukážu práve najkrajšie. S týmito farebnými pastelkami sa mi to však nestáva, pretože plnia funkciu balzamu a pery aj jemne zafarbia. Mám ich tak hladké aj počas útoku mrazov. :) Určite sa na ne v drogérii pozrite!

Americkú značku Urban Decay isto poznáte hlavne vďaka populárnym paletkám Naked. Ja som so značkou začala nedávno spolupracovať a mojich obľúbencov sa veľmi rýchlo zaradilo hneď niekoľko produktov, ktoré odvtedy používam dennodenne. V ich portfóliu nájdete aj čisto vegan produkty.

Začnem podkladovou bázou / primerom na očné viečka Eyeshadow Primer Potion. Hneď ma zaujal fialový obal a viečko, prvý dojem teda ozaj premakaný. A potom aj druhý a tretí! Uvedomujem si dôležitosť primeru pri výraznom líčení očí (dlhšia výdrž tieňov, ktoré vám nebudú zachádzať do vrások a nevytvoria tak na viečku čiary), napriek tomu sa nejako neviem dokopať k jeho pravidelnému používaniu. A tiež nie je primer ako primer. Niektoré primery príliš dlho zasychajú, iné zase sťažujú blending, atď. Tento však používam (asi aj vďaka tomu obalu, nebudem sa tváriť, že nie) každý deň a moje líčenie ani rutinu nijak neobmedzuje. Má jemnú nude farbu, výborne sa nanáša, rýchlo na viečku zaschne, nerobí problémy s tieňovaním a tak bezproblémovo zapadol do môjho líčiaceho procesu. Existuje aj vo vegan verzii, tak si nabudúce vezmem určite práve tú.

A keď sa už bavíme o líčení očí, som absolútne nadšená ružovo-červenou trblietavou linkou Heavy Metal(odtieň Catcall, vegan)! Je mojim novým obľúbencom, neuveriteľne sa mi páči. A to linky vôbec, fakt vôbec nepoužívam, lebo mi zmenšujú oko a nepristanú mi. Nikdy mi ale nenapadlo, čo dokáže spraviť takáto netradičná svetlejšia linka. Výborne ladí k môjmu ružovému líčeniu, oko rozžiari a prejasní. Pritom nepôsobí nijak neprirodzene alebo príliš výrazne. Je ideálna aj na denné líčenia. Ja vlastne večerné líčenie ani nerobím, lebo večer som doma. :D Používam ju v poslednom čase každý deň, mám teraz obdobie metalickej linky!

Ďalšou fialovou a metalickou vecičkou, ktorú vidíte na fotke je lesk na pery Hi-Fi Shine Ultra Cushion (odtieň Candyflip)! Áno, takto fialový, ja ho volám vesmírny. Na perách však fialovo vôbec nevyzerá, takže žiadne strachy. Ja lesky nepoužívam, preto som sa sama čudovala, ako som si obľúbila tento. Nelepí, neprekáža mi, na perách vydrží dlho. A príjemne chladí! Plus ma baví aj ten obal. :)

A posledná vec, kultový produkt značky, fixačný sprejAll Nighter (vegan). Make-up má zafixovať až na 16 hodín. Neskúšala som to, lebo som už dlho takú výdrž nepotrebovala, ale je pravda, že odkedy som objavila čaro fixačných sprejov, sú posledným a nutným krokom môjho líčenia. Celé líčenie prepojí, predĺži jeho svieži vzhľad a celkovo, líčenie zrazu vyzerá inak. A nie, nie je to placebo, je to tak. :)

Ďalšou novinkou v mojom líčení je nový make-up L´Essentiel od Guerlain. Guerlain si ako značka získava moje srdce. Toto je druhý produkt, ktorý od nich skúšam a som z neho nadšená! Tento make-up je dokonalý. Za prvé, mám odtieň, ktorý snáď vymysleli pre mňa (02N). Ďalej, je z 97% prírodný. sedí mojej citlivej pokožke a na pleti ho nielenže necítite, ale ani ho nie je vidieť, a to napriek tomu, že má pomerne vysoké krytie (čo ja očakávam a vyžadujem). Naviac sa o pleť počas nosenia aj stará a vyživuje ju. Na prvý pohľad, keď si ho dáte na ruku je hutnejší, ale jedna jediná pumpička vystačí na celú tvár! Neviem, ako to je možné, ale je to tak.

Takže si tvár "vybodkujem" a potom prichádza na rad vysúvací štetec s aktívnym bambusovým uhlím, ktoré ho samo dezinfikuje a stačí ho tak umyť raz za dva týždne. Viete, že ja milujem beauty blender, takže som bola skeptická voči tomuto vynálezu, ale nakoniec, poviem len jedno - wow! S týmto štetcom make-up zapracujem do pleti raz dva, nezanecháva šmuhy, pekne ho rozotrie, jednoducho, sú výborné duo. Make-up vydrží celý deň, stále vyzerá na pleti skvostne a ja ho oficiálne milujem.

Krásnu sklenenú fľaštičku už ani nebudem spomínať, na poličke je to poklad a vo vnútri tiež. Kúpite ho napríklad v Sephore za 1540 Kč. Vysúvací štetec stojí 1320 Kč.

A na záver, tip na odličovač. Nedávno sa mi dostala do rúk mini verzia ospevovaného odličovacieho balzamu Take The Day Offod Clinique. A tak vám poviem, že keď sa mi minie, zadovážim si jeho veľkú verziu. Pretože je mega dobrý! Mávam problém hlavne s precíznymi odličovaním maskary, s týmto balzamom to však ide raz dva. Stačí množstvo o veľkosti hrášku, ktoré sa na tvári masážou roztopí. Krúživými pohybmi make-up akoby rozbijem, obzvlášť jemne prechádzam aj oči, čím pekne a jemne odstránim aj maskaru. A potom vlažnou vodou všetko zmyjem. Pleť nemám vysušenú ani napnutú. Ešte ju prejdem tonikom, ktoré nanesiem najlejlepším froté tampónikom zoSkingarden a potom už nasleduje nočné sérum a nočný krém. :)

photos by me

Nebudem radšej zvlášť opisovať, že tento článok nosím v hlave viac ako 3 týždne a tento outfit si už ani nemôžem znovu obliecť, pretože mi medzitým narástlo bruško tak, že tieto menčestrové šaty, ktoré som si pôvodne kúpila na účely tehotenstva, som jedno ráno nezapla. Posledné týždne boli totiž celkom náročné, kvôli rekonštrukcii - museli sme sa kompletne zbaliť a na čas nasťahovať do dočasného bývania, kde nebol zriadený internet. A tak veľmi, ako som si chcela za počítač sadnúť doma v Košiciach, odkiaľ som sa práve vrátila, som notebook otvorila 2x a to tiež kvôli daniam. Ale hurá, už som späť v Prahe, máme internet a ja vám môžem nielen ukázať tieto krásne fotky od Moniky Hánovej, ale aj napísať vám tento článok.

S tehotenstvom a hormónmi som mala také návalové obdobie veľkých nervov a úprimnosti. Keď ma niečo naštvalo, ozvala som sa. A v to obdobie ma dokázalo vytočiť veľmi veľa vecí. Nemala som náladu dávať si servítky pred ústa alebo prižmurovať oči tam, kde by som v prípade mávnutia rukou uškodila najmä sebe. Niežeby som si v niektorých prípadoch zvlášť pomohla, ale áno, ten pocit, že som sa ozvala a povedala, čo si myslím, rozhodla sa iba podľa seba a svojich pocitov, stál rozhodne za to. Ten pocit, že som reagovala úprimne a nepretvarovala sa pre nejaké dobré vzťahy, o ktoré v závere s danými ľuďmi ani nestojím. Nie som ten typ človeka, čo by potreboval veľa kamarátov a známych, nikdy som to tak nemala a svoj okruh ľudí mám pomerne úzky. Vyhovuje mi to tak. A takisto som nikdy nepotrebovala aby ma mal každý rád, lebo, veď ani ja nemám rada každého, všakže.

Lenže v živote je to tak, že často sa necháme uniesť akousi spoločenskou vlnou a udržujeme niektoré vzťahy bez väčšieho zmyslu, sami nevieme prečo. Mnohokrát si kusneme do jazyka len preto, že sa s niekým nechceme púšťať do konfliktu, pritom potom sa doma za zatvorenými dverami rozčuľujeme a sami seba sa pýtame, prečo sme sa neozvali. Doma nás potom najbližší hecujú a podporujú, že "mal si sa ozvať"..."nabudúce povedz tak!"...."tak toto si si nemala nechať"...ale vo väčšine prípadov sa aj tak ozveme málokedy a akurát preglgneme a zaryjeme nechty do stehna.

A tak sa vo mne zrazu zlomili posledné zvyšky spoločenskej, povedzme "nutnosti"čokoľvek predstierať, tolerovať alebo niekomu vyhovieť, keď jednoducho nechcem. A nemyslím tým byť neslušná či netaktná. Len som bola maximálne úprimná. K ľudom okolo a najmä k sebe. Nehovorím teraz o rodine a najbližších, tam sa na takéto veci nehráme a povieme si veci vždy narovinu, a tak, ako sa niekto urazí, sa aj odrazí. Hovorím viac o známych, o širšom okolí, o práci či ľuďoch, s ktorými prichádzame denne do kontaktu.

Môj muž má veľmi dobré srdce a niekedy by sa najradšej rozdal. Pre rodinu ale aj pre ľudí, ktorí ho niekoľkokrát sklamali. On totiž nechce sklamať nikoho. Lenže potom doma nadáva, že má toho veľa, že ľudia sú hrozní, ale ak je niekto smutný, berie si to osobne. Často doňho hučím, že nemôže za všetky problémy okolo on, a že určite nie je jeho povinnosť ich (vy)riešiť. Vysvetľujem mu, že ľudia sa holt niekedy urazia, sú sklamaní, smutní a neviemakí, ale za to si on zodpovednosť brať nemusí. Pretože potom, ak sa situácia obráti, málokedy pomôže niekto jemu, ale to asi nikoho neprekvapí.

Hovorte NIE. Hovorte nie, keď to tak cítíte, ľuďom, ktorí vám ublížili a využívajú vás. Hovorte nie situáciám, v ktorých nechcete byť a ktoré sú vám od začiatku nepríjemné. Nerobte veci, ktoré robiť nechcete, len preto, že sa bojíte odmietnuť.

Len taký neškodný príklad z môjho života: Viete koľkokrát mi prídu prosby o to, aby som niečo zdieľala? Cez psie útulky, menšie značky živnostníkov alebo rôzne výzvy na hlasovanie. Keby som mala všetkým vyhovieť, mala výčitky z toho, že niekomu nepomôžem a bála sa odmietnuť, tak môj Instagram vyzerá ako jeden veľký charitatívny galavečer a ja by som sa určite blogovaním nemohla živiť. Ľudia, ktorí ma čítajú a sledujú tam predsa nie sú od toho, aby som od nich niečo stále žiadala či prosila ich o pomoc so všetkým, čo mi príde do schránky. Jasné, ak sa mi niečo páči, rada zazdieľam, rada vyzvem k akcii. Ak sa ma daná téma dotýka a keď sama chcem. Ale skutočne, v 95% to nejde.

O čosi náročnejšie je odmietnúť známeho známej ako úplne cudziu osobu. Ale aj to treba, lebo to, že má niekto známeho blogera ešte automaticky neznamená, že o vás napíše, že vás spropaguje alebo vyhovie nejakému "skvelému" nápadu. A tak sa mi stalo, že ma jedna známa v obchodnom centre už ani nepozdravila. A viete čo? Je mi to úplne jedno. Viac by som sa na seba hnevala, keby som jej prosbu vykonala.

Dobré vzťahy. Potrebujete ich za každú cenu z každým? Nie. Nehovorím, že musíte byť s niekým na nože a živiť v sebe hnev, to je zbytočné. Ale taktiež nepotrebujete za každú cenu byť za dobre s niekým, kto vás nahneval, urazil či sklamal. Nemusíte hrať formu, že sa predsa nič nedeje. Keď sa deje, ozvite sa. Sama by som sa cítila ako falošnica falošná, ak by som si hrkútala s niekým, na koho mám ťažké srdce. Rovnako nevidím dôvod baviť sa na akcii či party s osobou, ktorej reči ma vôbec nezaujímajú a domov prídem vyšťavená ako pomaranč.

Chápem, že tento článok môže pre niekoho vyznieť sebecky až kruto. Ale svet nie je čiernobiely, ľudia nie sú iba dobrí alebo zlí. A vy takisto nebudete zlí, ak budete o niečo viac myslieť na seba, svoje pocity a svoje potreby či preferencie. Snažte sa vyhnúť situáciám, keď sa v závere dňa budete cítiť mizerne, lebo ste urobili niečo, čo ste nechceli, alebo naopak, neurobili niečo, čo ste urobiť chceli. Obzvlášť ak by to bolo kvôli ľuďom, ktorí vám za to nestoja.

Ak by vám napadlo, že za moju zmenu môžu iba hormóny a že isto budem časom niečo ľutovať, tak môžem povedať, že nie. Nálady ma už prešli, neľutujem nič z toho, čo som povedala alebo urobila a cítim sa skvele. Myslím (a dúfam), že ma už tento postoj neopustí. Je skvelé byť slobodný vo svojich názoroch, prejavoch a činoch, keď sa oslobodíte od otázky a obáv, čo si o vás budú iní myslieť, či vaša reakcia bola adekvátna (asi bola, keďže tak ste to vtedy cítili), či vás budú mať radi a či sa niekto neurazí (hlavne ak niečo naštvalo vás a niekto sa vás dotkol). Lebo tí, na ktorých vám záleží budú pri vás nech sa stane čokoľvek, hrať sa na niečo pred najbližšími nemá zmysel a na ostatných sa môžete viete čo.

Samozrejme, netreba konať zbrklo a neuvážene, oplatí sa zamyslieť nad dôsledkami svojho konania a podľa toho sa rozhodnúť. Skutočne, mlčať nie je vždy zlato, povedať NIE je normálne a nebaviť sa s ľuďmi, ktorí sa vám priečia a nič vám neprinášajú je podľa mňa takisto v pohode. Nerobí to z vás horšieho ani zlého človeka. Vyslovením svojho názoru totiž nemáte cielene nikoho uraziť. Ale ak sa niekto urazí, tak sa urazí, stať sa to, pravdaže, môže. Nejde o to niekomu ublížiť alebo nebodaj niekoho ponížiť. To v žiadnom prípade! Takisto nie je nutné vyjadrovať sa ku všetkému, čo sa okolo vás deje a priamo sa vás netýka. O tom som už písala v minulosti. Ide o to, aby ste si viac vážili sami seba, svoj čas a aby vzťahy, ktoré okolo seba budujete stáli za to.

photos by Monika Hánová

Outfit:šaty na traky - Free People / blúzka - DIY (obrus zo sekáča) / topánky - Baťa / klobúk - Alate Millinery / okuliare - Ray Ban Round

Február bol rýchly! Celkovo ten čas ide extrémne rýchlo, až tak, že sm nestihla tento článok napísať koncom mesiaca. Vo februári som oslávila 26. narodeniny, ktoré som ale snáď prvýkrát v živote nijako neprežívala. Zato Valentín som si užila naplno! Absolvovala som test na tehotenskú cukrovku a tiež som si na pár dní odskočila do Košíc, kde bol po dlhom čase aj môj brat Martin, takže sme spolu strávili viac času. :)

Beauty Talk s Katkou Pavliček pre jej blog Beams v Cafe Jedna. :)

Fotenie v La Petite France na Myslíkovej. Je tam pekne, milá obsluha a tie dobroty! To chcete.

Rúž sedí, make-up sedí, môžeme fotiť. :D

Flower mania! Zašla som do H&M a našla dva krásne kvetované kúsky. Overal som ledva zapla, tak som ho tam nechala, ale šaty som vzala a odvtedy som ich mala na sebe už aspoň 10x, čiže výborná kúpa. :)

Jedna smutná, ale zároveň krásna sobota vo Vrchlabí.

Cez tento most chodím často, či už električkou alebo pešo a výhľad ma stále poteší, hlavne keď je krásne počasie. :)

A konečne som zašla na nové vlasy! Ja sa tak teším, už som sa cítila hrozne. :D Postarali sa o mňa v Hairthusiasts na Vinohradoch, sedela som tam takmer 5 hodín, ale výsledok stojí za to. Celú parádu mala na starosti Daria a farbila ma so Schwarzkopf Professional.

Och a tento výsledok! :)

Valentínske fotenie :).

Pripravila som pre Maca na Valentína veľké "americké" prekvapko, doniesla som mu do roboty tento balón, čokoládu a romantickú pohľadnicu, ktorú mu potom k stolu zaniesla recepčná. A viete ako to dopadlo? Volal mi, že nabudúce nemám nič robiť, lebo chlapi v kancli sa mu smiali, ale dievčatá ochkali a nadávali im, že sa smejú, lebo oni také nedostali. Takže asi toľko k tomu. :D

Keď vidím pekný kvetinový stánok, málokedy odolám, minimálne si spravím fotku.

Šťastný Maco v Makre, nakupujeme na náš nový projekt.

Vo vegan kaviarni Bárka som trávila dosť času, pretože sme nemali doma zavedený internet. A Maco ma prišiel pekne vyzdvihnúť v Crocsoch. :D

Krásne počasie a krásne Náměstí Míru.

Deň, keď sme boli na kontrole na ultrazvuku a povedali nám, že je s bábom všetko v poriadku, len musí pribrať. :)

Na moje narodeniny som si zašla na cukrovkový test (lebo veď kedy, keď nie práve v tento deň? :D), potom som si dala obed v Urban Café a nejako došla unavená domov a zvyšok dňa preležala v posteli, lebo ma ten sladký sirup úplne zmohol. :D

Zvláštne, ale tento rok som svoje narodeniny nijako zvlášť neprežívala. Nič som nechcela, ani oslavovať špeciálne. Ale Maco aj Macova mamka mi doniesli kvety, tortu aj darčeky, čo ma potešilo o to viac, že som sama nič neočakávala.

Káva s Verčou Tázlerovou v bagertérii La Petite France. :)

Raj pre všetkých milovníkov pečiva (ako som aj ja).

A večer som už išla vlakom do Košíc!

Jedna rýchla fotka v 27tt a brucho ako melón (minimálne pocitovo). :D

Mohli ste ma zazrieť v marcovej EMME. :)

V Košiciach bol po dlhom čase aj môj brat Martin, ktorý žije v Londýne a domov chodí veľmi málo. Tak mamka mala radosť, že má svoje veľké deti doma naraz.

Potom sme šli na víkend do Rimavskej Soboty, kde bol aj Seban, ktorý tam trávil jarné prázdniny. :)

Sebanko mal ešte v januári meniny, ale keďže som odvtedy nebola doma, dostal darček až neskôr. Tričko s Hulkom, krém na ruky (miluje krémy) a túto "tortu" od Hyggekrog.

Tehotenské legíny, 28tt a narodeninová tulipánová kytica od kvety.sk. :)

Narodeninová torta od Nagyiky. :)

Takéto Conversky som vyrobila pre Sindy vrámci Love The Progress podkampane s Converse. :) Jej ocko išiel akurát na Bali, tak jej ich tam zobral a Sindy ich už veselo nosí.

Fotenie cestou z Rimavskej do Košíc v dedine pred týmto super stánkom. To, že po nás trúbili autá od miestnych a my sme to vytrvalo ignorovali už nebolo také príjemné, ale vždy keď sme šli okolo tohto stánku, hovorila som si, že ho musíme využiť!

Z tej zeme ma musela mamka zdvihnúť. :D Ale fotka dobrá, však? :D

Zlatá hodinka v Košiciach. Krásne svetlo aj výhľad na Dóm sv. Alžbety, tak sme s Laurou urobili zopár fotiek. A jedna vtipná momentka. :D

Keďže bolo krásne počasie, vyšli sme si s mamkou aj Sebim do mesta na prechádzku, kávu, koláčik a nejaké to rýchle spoločné foteníčko. :)

Grebčo poď, odfotíme sa, kým sa mamka rozpráva so známou. No a kedy pôjdeme do Poga chytať Penožrútov? :D A pôjdeme? A kde je Pogo?

Rebeka tu ma odfoť!

Láskoš a Zloba v jednom.

Tieto nohavice sme si s mamkou kúpili v Lindexe v zľavách. Obe máme veľkosť S a mne sa neuveriteľne páčia, hlavne sú pohodlné teraz a využijem ich aj po pôrode. :)

Ten Seban je neuveriteľné číslo. :D A spravte si s ním peknú fotku.

Západ slnka na Alžbetinej.

BEFORE / AFTER :)

Fotíme si selfie a Seban ma nenápadne štipne do zadku. :D A všimnite si tie spidermanovské rukavice. Má k nim aj masku.

FEBRUÁR 2019

Nechcem aby ste ma pochopili zle, preto si jednu vec vyjasnime rovno na začiatku. Nechcem sa sťažovať a z rastúceho bruška a hlavne bábätka v ňom mám obrovskú radosť. Avšak, hoci je tehotenské bruško krásne, musím sa priznať, že s obliekaním mám v posledných týždňoch problém. A to je pre mňa, ako pre človeka, ktorý sa oblieka rád a rád vymýšľa a kombinuje, náročné. Je to už pomerne dávno, čo som na blogu rozoberala oblečenie ako také. Samotná téma mi už nepríde zaujímavá, pravdaže, teraz v mojom živote nastala prudká zmena.

Bola som zvyknutá na to, že mi sedí takmer čokoľvek, po čom siahnem. Pravda, už som mala v oku, čo mi sadne, tak som automaticky siahala po takých veciach. Predsa len, pri výške 154 cm som do bežnej konfekcie nikdy nepatrila, ale rokmi som zistila, čo je pre mňa vhodné a v čom sa cítim dobre. Dovolím si tvrdiť, že som našla svoj štýl a vybudovala si šatník, ktorý je variabilný a dokážem v ňom byť kreatívna. Lenže to teraz veľmi nedokážem.

Dôvodov je tam viac, nie je to iba tým bruškom. Keďže rekonštruujeme, väčšina môjho oblečenia je zabalená v krabiciach. Pri balení som si oblečenie rozdelila pekne podľa toho, čo určite do pôrodu už neoblečiem a teda nebudem vôbec potrebovať, potom som vytriedila krabicu oblečenia, ktoré plánujem počas tehotensva nosiť a následne mám oblečenie rozdelené aj podľa jarného/letného a jesenného/zimného. Zdalo sa to všetko také logické a ideálne. Lenže počasie sa mení a mne začína byť zimné oblečenie nanič. Navyše sa v mojich kedysi tak obľúbených oversized svetroch necítim dobre. A ani v nich nevyzerám dobre, pretože oversized kúsky nie sú lichotivé, keď som ja sama oversized. Moja krabica s tehotenskými vecami ma dáva do smútku, pretože skoro nič, čo vytiahnem, mi nie je dobré. Fakt. Plánovala som niekoľko outfitov, hovorila som si, že "toto a hento" sa bude pri veľkom brušku hodiť...ale väčšina z tých vecí je mi nanič, pretože sa do nich nezmestím.

Nemám absolútne prehľad v tom, čo vlastním, pretože hrabať v ostatných krabiciach sa mi nechce (lebo sú na nich iné krabice) a tak nosím dookola to isté. Ja viem, že to nie je koniec sveta a je to úplná banalita, ale práve sa nachádzam v štádiu, keď by som už rada nosila aj niečo iné ako tých 5 outfitových variácií. Zároveň však nechcem zbytočne nakupovať, takže frustrácia stúpa. Pritom kým som nemala veľké bruško, len také brušinko, čo získate hravo keď si dáte celú pizzu (čo bolo cca do 5-6 mesiaca tehotenstva), tak som bola veľká frajerka. Všetko mi sedelo, aj nohavice som zapla, využívala som hlavne plisované sukne, svetre a pár nových šiat, s ktorými som mala veľké plány do konca tehotenstva, ale už ich nezapnem a tlačia ma. Veľa ľudí mi hovorilo, že ani nevidno, že som tehotná, a ja som sa tak na veľké bruško tešila a čakala, kedy KONEČNE vyrastie.

A ono narástlo tak rýchlo, že si s tým teraz trochu neviem rady. O náročnosti pohyblivosti sa ani nezmieňujem, strmé schody sú pre mňa zrazu výzva a aj výstup z vane nie je úplne najjednoduchší, ale ok. Chcem sa cítiť pekná, atraktívna a zároveň sa chcem stále obliekať tak, aby som to bola ja. A samozrejme, oblečenie musí byť aj pohodlné, nemôže nikde tlačiť, hlavne nie na brušku. Lenže nie som práve ten typ, čo by dokázal po meste chodiť v legínach a predĺženom tričku, ani kombinácia riflí a trička nie je niečo, na čom dokážem fičať ešte 10 týždňov. Na Pintereste teda dosť často vyhľadávam inšpiráciu, ale väčšina lookov, čo by som si obliekla aj ja je vhodná na leto. Preto sa už fakt teším na prvé jarné dni, dúfam, že sa s nimi tento môj tehotenský nešvár vyrieši. :D

Napíšte mi, ako ste to mali s obliekaním vy, čo vás hnevalo, čo vás prekvapilo a čo ste von nosili najradšej. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: tričko - second hand / rifle - C&A / vesta - Lull Loungewear / kožená bunda - Mango / ľadvinka - Mumray / okuliare - Gucci (eyerim.com) / čiapka - H&M / mušlový náhrdelník - Mayol Jewelry / tenisky - Converse Love The Progress

*Elite Bloggers Content Marketing / v spolupráci s Favi.sk

Pred pár dňami som vstúpila do 8.mesiaca a tak mám do predpokladaného termínu pôrodu už "iba" 2 mesiace. Príde mi to neuveriteľné, krásne, zázračné, že ten čas tak rýchlo uteká. Tak vám chcem ukázať pár vecí, ktoré sme zatiaľ kúpili pre naše bábo. Teda priznám sa, že som si to zobrala pod palec ja a Maco to zatiaľ až na pár vecí nerieši, ale keďže ho poznám viem, že to ešte len príde. :D

Vzhľadom na to, že momentálne rekonštruujeme, tak som fotky nefotila doma, ale v Elite Bloggers Hube. Aspoň ich potom uvidíte v akcii aj priamo u nás a sama som zvedavá a vyslovene sa na to teším, keď ich dám do detskej izbičky. Nečakajte teraz žiadne cumlíky, hračky, oblečenie, ani nábytok. Máme veľmi veľa vecí do výbavičky po Sebanovi a tiež po mojom krstnom synovi Oliverovi. A nejaké veci ešte aj po mne či bratovi Martinovi. Napríklad nemusíme kupovať postieľku, dupačky, stoličku atď. Veľa dekorácií vyrábam alebo plánujem vyrobiť sama (lebo I love DIY). Aj z toho dôvodu sme toho zatiaľ nezaobstarali veľa a ja som sa mohla na tých pár veciach vyblázniť a nechala som sa trochu uniesť. Snažím sa vyberať neutrálne veci, ktoré budú slúžiť tak chlapčekovi ako aj dievčatku. Mne samej teraz veľmi pomohlo, že hlavne moja krstná kupovala svojmu synovi veľmi univerzálne veci, ktoré sú využiteľné pre chlapčekov aj dievčatká. V budúcnosti, ak všetko pôjde, by sme mali radi ešte druhé bábo a tak mi príde rozumnejšie vyberať veci takto. Napríklad ja som mala ako dieťa ružový overal, ktorý moja mamka neskôr obliekla bratovi Martinovi s modrou čiapkou, lebo nejak sa rýchlo ochladilo a nemala iný. Všetci ho potom chválili, aké krásne dievčatko je. To bolo prvý a poslednýkrát, čo mu ten overal dala a kúpila mu nový. Presne takýmto situáciám sa chcem ja vyhnúť. :D Čiže u nás nebude žiadna ružová alebo modrá vlna, aspoň nie teraz zo začiatku, kým si to dieťa nepýta samé.

Keďže milujem Pocahontas, boho chic štýl a svojho muža volám tu na blogu Maco, detskú izbičku chceme zariadiť presne v tomto štýle. Zvieratká, stromy, pierka, kaktusy....šedá, horčicová, zelená, hnedá...a jedno teepee poprosím! Keď som vám dávala toto teepee na Instagram, spustila sa okolo neho celkom veľká debata. Že mi ho netreba, že je naň ešte čas, že ho deti niektorých z vás nechceli a že bábätko z neho zatiaľ nebude mať radosť. Aj som sa zasmiala, že naozaj? To mi ani nenapadlo :D

Jasné, ja chápem, že teepee nie je najdôležitejšia vec, ale nevedela som naň prestať myslieť, strašne som ho chcela a hlavne, našla som na favi.sk toto konkrétne teepee, ktoré mi príde úplne iné, originálne a také ozaj indiánske, rozumiete mi. Cenovo bolo tiež veľmi prijateľné, tak som sa rozhodla, že nebudem čakať a keď nie dieťa, budem toto teepee využívať ja. V lete ho určite vyzmeme na záhradu kde bude pekne tieniť a keďže je skladné, viem si ho predstaviť vziať do auta a vybaliť ho na kúpalisku, opäť, kvôli tieňu. Čiže ak náhodou nie doma, bude slúžiť vonku. :)

Ako úplne úplne prvý nákup v histórii mojich nákupov pre bábätko bola táto sivá deka s vankúšikom, ktorú som objavila na Sashe počas mojich prebdených nocí. V druhom trimestri som mala fakt zlý spánok, budila som sa v noci okolo 2-3.00 a nevedela som opäť zaspať. A tak som surfovala po internete a narazila som na túto peknú deku s lesnými zvieratkami. Najprv som uvažovala, či tento set kúpiť, ale potom ma presvedčil fakt, že sa jednalo o posledný kus vôbec. To som si to premýšľanie hneď rozmyslela a deku s vankúšikom hodila do košíka. Veľmi sa mi páči jemná farebnosť aj motív, ktorý bude super aj neskôr, keď bude bábo viac vnímať a budeme sa učiť zvieratká. :) Aspoň tak si to teda predstavujem. Deka má z druhej strany príjemnú bielu "minky" látku. Čo sa týka vankúšika budem ho využívať na kojenie alebo len tak, na ozdobu do postieľky. :)

V lesnej tematike pokračujeme. :) Viete, čo je na fotke? Pýtam sa preto, že ja by som to veru nevedela. Je to set plienkovníka a obalu na očkovací preukaz, ktorý ale ja už teraz využívam na tehotenskú knižku. Ako viete, na mojej tehotenskej knižke svieti nápis modrykonik.cz, takže som rada, že to už nemám na očiach. Navyše sa do obalu zmestí aj zdravotný preukaz (špeciálna prepážka) a aj všetky iné papiere, ktoré máte takto pekne všetky poruke a nehrozí, že niekde vypadnú.

Plienkovník je zas slovo, pod ktorým som vôbec netušila, čo si mám predstaviť, ale keď mi to bolo vysvetlené, bola som nadšená z nápadu a praktickosti. Do plienkovníka dáte, už podľa názvu - plienky, ale aj vlhké obrúsky, vreckovky a pod., jednoducho všetko, čo potrebujete na prebaľovanie bábätka. Dáte to do tohto pekného obalu a všetky veci máte hneď poruke a nemusíte ich loviť z kočíka či tašky. Za mňa úplne super, myslím, že ho budem využívať. :)

Vyrobila ho pre mňa Michaela Schlossarek, ktorá funguje pod značkou @cat.schlossarek a vzorov na plienkovníky aj preukazy má viac ako dosť. Vyberiete si a ak nie, tak vám rada nájde aj nové vzory podľa vašej predstavy. :) Ja som zvolila tento jednoduchý lesný vzor s líškou a medvedíkom. Príde mi vkusný a nie príliš detský, ale zároveň tam stále je tá hravosť. A sivá farba sa nezašpiní tak ľahko, tak som myslela aj na toto, keďže plienkovník budem využívať hlavne vonku. Ceny sú veľmi priateľské, takže toto duo je vhodné aj ako darček, napríklad namiesto plienkovej torty, z ktorej mi už krúti oči, len keď to píšem a dúfam, že ju nedostanem. :D Radšej normálne pampersky v obale rovno z obchodu.

Ako "kaktusofila" ma veľmi potešilo, keď mi z BettyBrands hlásili, že značka Malomi má v novej kolekcii krásny jemný kaktusový vzor. To je niečo pre nás! Mám totiž už do izbičky objednané aj kaktusové nálepky na stenu, ale tie vám ukážem až keď zariadime detskú izbu. Z tejto kolekcie mám plochý vankúšik a prikrývku, ktoré sú z najviac príjemnej bambusovej bavlny a tiež 2 plienočky, takisto z bambusovej bavlny, jednu v bodkovanom a druhú v kaktusovom vzore. Čoskoro bude táto kolekcia dostupná aj na e-shope. :)

Keď mi písala Lenka Kerlická, ktorá stojí za značkou 27jewelry, ktorej sme zverili tvorbu našich obrúčok, že by mi rada poslala knižku V plienkach, ktorú vytvorila pre bábätká, neuveriteľne som sa potešila. Mám totiž istotu v tom, že to, čo vytvorí Lenka bude prepracované do posledných detailov, vkusné, delikátne, minimalistické a zároveň originálne. To platí pri šperkoch a aj pri tejto knižke. Prišla zabalené v látkovom obale, ktorý dáva pocítiť, že sa jedná o vzácnosť. Hlavne po tom, čo ju začnete vypĺňať. Prvé fotky z ultrazvukov, prvé pocity, rodokmeň a neskôr život bábätka po narodení až do jeho 1.narodenín.

Ja som už niekoľko strán vyplnila. :) Vždy som si k tomu urobila čaj alebo kávu a bol to pre mňa akýsi "sviatok", kedy som zapisovala históriu. Zatiaľ pre nás rodičov a neskôr pre svoje dieťa. Ach, normálne sa dojímam, keď vám to sem píšem.

Túto knižku priniesla Lenka na trh z jedného dôvodu - chýbala jej v ponuke knižiek pre bábätká jedna čistá, minimalistická, bez farieb a obrázkov. Ak takú hľadáte, tak toto je ona. :)

photos by me

Jeeej, gratulujem, si tehotná! :) Ako sa cítiš? A už viete, čo to bude?...Toto pozná isto každá nastávajúca mamička. Azda ešte väčšiu zvedavosť ohľadom pohlavia ako ona sama má jej okolie. Aspoň pocitovo sa to tak môže zdať, lebo sa na to pýta úplne KAŽDÝ. K-A-Ž-D-Ý! Ja nie som výnimka. A nebola som výnimka ani keď som nebola tehotná, tiež som sa spýtala. To ide tak automaticky na jazyk ako otázky na prvom rande alebo pracovnom pohovore, nad ktorými začnete časom zývať. Dnes pohlavie bábätka dokážu lekári zistiť celkom hravo vďaka ultrazvuku, ale nebolo tomu kedysi tak, preto vznikli rôzne povery a triky, ako určiť, či žena nosí v brušku chlapca alebo dievča. A o tom celom dnes bude reč.

TY BUDEŠ MAŤ URČITE....!

Čakať bábo je požehnanie a uvedomuje si to (takmer) každá budúca mamička. Zároveň to je obdobie plné zmien, ktoré sa odrážajú nielen na fyzickej ale aj psychickej stránke. Alebo takto - tie zmeny idú spoločne ruka v ruke. Do špeciálneho vzťahu medzi mamou a bábom v brušku neradno vstupovať. Nevyžiadanými radami ani divnými komentármi. A to ani vtedy, ak ste porodili 5 detí. A vedzte, že pod pojmom divný komentár sa môže skrývať čokoľvek, tak radšej si dobre premyslite, čo vypustíte z úst. Každé tehotenstvo je jedinečné, svojské, každá žena ho prežíva inak, každá žena vyzerá inak a každá sa cíti inak. Sama sa musí vyrovnávať s tým, že so sebou "vláči" bábo, ktoré jej tlačí na močový mechúr a so zvyšujúcim sa číslom týždňa tehotenstva ju aktívne kope. Do toho sa jej mení telo, nálady, aj chute. Je to všetko krásne, ale nie vždy skáčeme od radosti a keď si vezmete krehkosť celého stavu, niektoré komenty môžu naštvať či ublížiť a to beriem, že ich nemusí autor myslieť zle.

Tak napríklad, k úplne základným receptom na určenie pohlavia je u nás to, či je žena počas tehotenstva pekná alebo...no ako to povedať...menej pekná? :D Lebo vraj pri chlapcoch žena opeknieva a dievčatká vraj naopak berú krásu. Ak mi teda niekto tipuje dievča, automaticky ma napadne, či vyzerám zle? Pritom och, aká blbosť nie? Keď som vás na Instagrame vyzvala k tomu, aby ste sa so mnou podelili o svoje zážitky, niekedy som nevedela či sa mám smiať alebo radšej plakať. Keď vám najbližšia rodina vo vyššom štádiu tehotenstva klepe po ramene a hovorí, že to bude dievča, lebo "moja, nevyzeráš až tak dobre...". Áno presne toto potrebuje tehotná počuť. Pravdaže, ak vám ľudia tipujú chlapca a vyhlasujú, že žiarite a pritom viete, že čakáte dievča, super, aké skvelé, ale ak je to naopak? Myslite si, čo len chcete, ale nehovorte tehotnej, že jej dieťa berie krásu, lebo riziko, že vás zaškrtí, je vysoké. A navyše, je to ozaj nevhodné. Tiež som na Instagrame raz dostala po zverejnení Stories, kde som bola nenalíčená, komentár, že "Určite budeš mať dievča, lebo ti zobralo krásu, teda niežeby si už nebola pekná, ale chápeš." Nie, nechápem.

Ale nezúfajte, v arabských krajinách je to s touto poverou o kráse opačne. Krásu tam podľa povery berú chlapci. Takže ak vás vytáčajú komentáre okolia, berte to tak, že ste len tehotná v "nesprávnom kúte sveta". :D

Tvar bruška je takisto známym indikátorom pohlavia bábätka. Lenže ja ani neviem, čo mám napísať. Ja to poznám tak, že pokiaľ je bruško špicaté a ťahá sa skôr dopredu, bude to chlapec. Dievčatá sú zas vraj rozložené do strany. Z vašich správ som však pochopila, že každý túto poveru pozná inak, teda opäť, tvar bruška nie je ultrazvuk a nič nie je isté.

Okolie zvykne "veštiť" pohlavie aj podľa toho, na čo má tehotná žena chuť. Keď má chuť viac na sladké, tak nosí v brušku dievčatko, ak naopak preferuje slané chute, tak tam bude chlapec.

DOMÁCE TESTY SO 100% VÝSLEDKOM A INÉ BLBOSTI

Zaráža ma, koľko žien aj v dnešnej dobe praktikuje domáce testy na určenie pohlavia. Veď z ultrazvuku sa vo väčšine prípadov dá určiť pohlavie pomerne skoro a zase načo to hrotiť pomaly hneď po opiškaní tehotenského testu? Ale to je len môj názor. Ja by som teda test so sódou bikarbónou alebo so zubnou pastou nevymyslela. Existuje ešte aj test s červenou kapustou. Z čistej zvedavosti a zo srandy som nedávno skúsila ten test so sódou bikarbónou. Aby som vám o tom mohla napísať. Podľa toho, či sóda bikarbóna po kontakte s močom tehotnej vyšumí alebo nie sa dá odhadnúť pohlavie. Keďže my už pohlavie vieme, vedela som si tento test otestovať (testujem testy, áno). A vyšlo mi to naopak = nevyšlo to. Vzhľadom na to, že máme na výber len z dvoch možností, mnohým z vás tento test vyšiel správne. Prekvapenie čo? :D Aby ste sa však necítili zle, musím zazdieľať (anonymne), tento komentár, ktorý mi prišiel na Instagram a strašne ma rozosmial:

"Moja kamarátka takisto čúrala na sódu bikarbónu. Pritom je to prosímpekne pedagogický pracovník na chemicko-technologickej fakulte a držiteľka doktorátu z chémie. :D" A potom stačí otehotnieť.

A z iného súdka:

"Ak spadne vreckovka (alebo papier) a tehotná žena ju zodvihne za stred, bude to dievčatko, ak za roh, bude to chlapček." Pozor na to, ako dvíhate papier či vreckovky. :D

"Keď menej rastú chlpy na nohách, je to jasné dievča." A vám ako rastú?

Podľa mňa by sa tieto testy dali zaradiť do učebných osnov a aspoň jedno praktické cvičenie na biológii by mohli byť venované práve určeniu pohlavia bábätka z kapustových, sódo-bikarbónových či pastových testov. :D Len tehotnú na strednej škole moc mať nechcete, tak by museli hľadať dobrovoľníčky inde.

VEDIEŤ / NEVEDIEŤ / PREZRADIŤ ČI NEPREZRADIŤ?

S tehotenstkým bruškom sa azda najčastejšie stretávam práve s otázkou - ČO TO BUDE? - a jej variáciami. Ja to chápem, tiež som sa pýtala, ale vždy som dodala, že "...keď nechceš, nehovor, len sa pýtam." :D To, že moja mamka čakala Sebiho len pred 6 rokmi ma veľa naučilo. :D Dnes máme našťastie možnosti, keď sa dá pohlavie s určitosťou zistiť pomerne skoro, ale to neznamená, že to chce vedieť každá mama / každý pár. Alebo, že chcú túto informáciu zdieľať s okolím. Rovnako to platí pri menách.

Na Instagrame mi väčšina z vás písala, že ste si pohlavie nechali zistiť, pretože ste boli veľmi zvedaví. U nás to bolo rovnako, navyše sme nejako podvedome preferovali viac jedno pohlavie pred druhým, aj keď samozrejme, že zdravie bábätka je v každom prípade na prvom mieste, či sa jedná o dievča alebo chlapca. Avšak, na moje prekvapenie, dosť z vás mi písalo, že pohlavie si nechali ako prekvapenie, že ho sami s partnerom vedieť nechceli. A mnohým to okolie neverilo, veď pokušenie je veľké však. :D Aj z môjho pohľadu má obdiv každý, kto vydrží čakať.

Pár prípadov bolo, keď sa lekár na ultrazvuku v určení pohlavia mýlil až do konca tehotenstva. Rodina mala nakúpenú výbavičku pre dievčatko a prosímpekne, narodil sa chlapec! :D Alebo mi písala slečna, že na každom ultrazvuku im hovorili iné pohlavie, tak naozaj sami nevedeli, čo to bude a museli si počkať na odhalenie až do pôrodu. :) Hovorí sa, že žena aj tak nejako podvedome cíti, čo to bude, ja som to tiež cítila, ale 100% som na svoj pocit nedala, tak som to chcela počuť od doktorky.

Či pohlavie prezradiť rodine a okoliu a akým spôsobom je už na samotnej budúcej mamičke a jej polovičke. Nikde nie je napísané, čo sa musí, čo sa smie / nesmie. Všetci sú hrozne zvedaví a tlačia na vás a niekedy je to ozaj na nervy, hlavne keď sa rozhodnete, že sami pohlavie vedieť nechcete alebo ho naopak len nechcete prezradiť. Stretla som sa s názormi, že tajiť pohlavie je dnes trápne. Ale prečo by bolo? Áno, pre niekoho možno je, ale pre druhého byť nemusí a keď už nemáte pre druhého pochopenie, tak aspoň tolerujte jeho rozhodnutie.

ČO BUDE WECHSLER BABY?

My s Macom sme si pohlavie dlho nechávali iba pre seba. Chceli sme, aby táto informácia bola iba naša. Aspoň na chvíľu. Tým, že zdieľam pomerne dosť vecí zo svojho tehotenstva tu na blogu a na soc.sieťach, chcem mať niečo, čo nebude vedieť nikto, iba my. Myslím, že je to celkom pochopiteľné. Druhá vec bola, že som sa chcela vyhnúť darčekom podľa pohlavia, teda modrým či ružovým kúskom, ktoré by malo najbližšie okolie tendenciu nakupovať. Moja úprimná mamka z toho bola značne frustrovaná. Tvrdila, že dnes sa už pohlavie netají (čo nie je pravda), že je to trápne a mám jej to povedať. Veľmi to chcela vedieť, lebo to tehotenstvo so mnou tak prežíva, tak ja ju chápem. Nakoniec som sa pred ňou nechtiac preriekla. Ale dohodla som sa s ňou, že kupovať nič nebude, len to, o čo ju sama poprosím. :) No a keď to už vedela moja mamka, museli sme to povedať aj druhej budúcej babičke, ktorá sa pravdaže v Amerike nevedela nákupom vyhnúť. :D Moja kamoška mi zas krúžila nad bruchom kyvadlom z prsteňa a retiazky.

Chceme pohlavie oznámiť verejne na baby shower, čo bude pár týždňov pred pôrodom - dúfam teda, že to stihneme. :D Ešte pár dní to necháme vysieť vo vzduchu, veď možnosti sú len dve. Baví ma počúvať aj to tipovanie, čo budeme mať, keď poviem, že pohlavie neprezrádzame. To však asi aj preto, že u mňa väčšina tipuje chlapca, kvôli tvaru bruška a tomu, že som podľa slov okolia veľmi pekná a to sa, čo si budeme hovoriť, počúva straaašne dobre. Až tak dobre, že by som si vedela predstaviť byť tehotná stále. :D Ale keby som bola tehotná napríklad v Dubaji, tak čakám podľa odhadov dievča. Zároveň mne, chipsovej kráľovnej viac chutí sladké, takže podľa tohto by to tiež malo byť dievča. Vreckovku ani papier zo zeme už dvíhať nebudem, keďže poznám výsledky. :D

Už menej ma bavia následné detektívne skúmania mojich vyjadrení o bábe, a ukazovania "Ha, mám ťa, bude to....priznaj sa!". Akože najprv to ešte bola sranda, len keď som to zažila niekoľko dní za sebou s rôznymi ľuďmi, fakt som sa už radšej zo strachu z prerieknutia nechcela o našom dieťati vôbec baviť.

Paradoxne, na mená sa ma pýta málokto a pritom nemám problém kamarátom a známym odrecitovať zoznam vybratým mien oboch pohlaví s tým, že máme svojich favoritov a pravdepodobne to bude jedno meno z tohto zoznamu. Ale budem za to len rada, lebo mnohé ste sa mi posťažovali na to, že po odhalení mena malo okolie rôzne komentáre a často snažilo sa meno "zhnusiť", pretože s ním mali sami zlé asociácie. Alebo sa rodina snažila silou mocou presadiť svoj nápad, obvykle po zosnulom a pod. A to teda, nie je vôbec pekné a vhodné.

Na záver len dodám - ďakujem, že ste so mnou pozdieľali svoje zážitky a skúsenosti, vďaka čomu som mala inšpiráciu a viac materiálu na tento článok. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: žlté šaty - New Yorker / tričko - Primark / vesta - market v Thajsku / klobúk - outlet v USA / okuliare - Karen Walker

Asi si budete myslieť, že ste sa pomýlili a čo tu robí článok z dovolenky 2018? Ale nebojte sa, ste tu správne. Ja som totiž tieto fotky nikdy nezverejnila. A je to škoda, pretože sa mi nielen veľmi páčia, ale z dnešného pohľadu je pre nás táto dovolenka výnimočnejšia ako iné. Pritom sme boli "len" v Chorvátsku, v prenajatom apartmáne s celou rodinou, niečo, čo robí veľa Slovákov a Čechov. :) A vám sa môžu tipy na dovolenku alebo malá inšpirácia hodiť. Minimálne to berte ako volanie blížiaceho sa leta!

Totižto, je dosť pravdepodobné, že naše Wechsler baby sme si doniesli práve z tejto dovolenky. :) Zrazu sa sama na tie fotky pozerám inak. Ale nečudujem sa, bolo nám super, bola pohoda, dobrá nálada, pokoj. Mnoho krásnych východov aj západov slnka. Skvelé vône, víno, knižky, krásna voda...a ak sa sem vrátime aj toto leto, tak už v trojici, stále sa mi nechce veriť. :)

Taká som bola šťastná, keď sme konečne došli z Bosny a Hercegoviny do chorvátskeho prístavu Trpanj (tam sme sa dostali trajektom). V Sarajeve aj Mostari bolo výborne, ale tešila som sa za rodinou a na oddych.

Milujem tú vodu a ten výhľad! Ale kvôli trajektu by som tam veru dovolenku netrávila, lode tam chodia niekoľkokrát denne.

Východ slnka sme videli pomaly každé ráno. Maco chcel totiž vždy natáčať dronové zábery skoro ráno. Síce sa mi nikdy nechcelo vstávať, vidieť to svetlo stálo vždy zato.

Na celú dovolenku sme mali požičaný červené autíčko MINI Countryman, ktorého si užíval po technickej stránke hlavne Maco a mamkin partner. Ja som bola veľmi spokojná na mieste spolujazdca. :D

Maco sa "hrá" s dronom.

Och, ja mi-lu-jem túto krajinu.

Na výlet a večeru do väčšieho mesta sme chodili do Orebiču. Večerná atmosféra je tam skvelá, plné reštaurácie, turistické stánky, zmrzlina. Keďže sme tam neboli prvýkrát, už sme presne vedeli, že pôjdeme do "našej" reštiky a kde si dáme potom zmrzlinu. Rodinný výlet a klasický obraz veľkej slovenskej rodiny v Chorvátsku ako vyšitý. :D

Môj muž má v oku vždy tie najlepšie spoty.

Čarovné brány, za ktorými sa skrýva niečo neuveriteľné. Dokázala by som sa im cez ploty dívať hodiny.

Dovolenkaris.

Moja krásna mamka a brat Martin. :)

Súrodenci. :)

Našli sme krásnu uličku, tak sme sa tam VŠETCI pofotili.

Čakáme na večeru, hádajte, kto je viac hladný? :D

Spotená som hádam na každom kúsku svojho tela, ale ten stánok sa núkal na fotku (so mnou).

Limetky pred vilou, kde sme chodili kupovať litre domáceho vína a rakiju.

Toto červené jabĺčko tak nádherne ladí s tyrkysovým nebom, vodou a krajinou, že som málokedy odolala a mám v zásobe asi milión fotiek, tak ich musím zopár hodiť aj sem. :)

No vážne, len si predstavte, že bývate na mieste, kde parkujete svoje MINI pred palmami, s výhľadom na more, večer chodíte po promenáde a pri západe slnka si dávate svoj pohár vína.

V Prahe Maco požičal wakeboardy, čo bol úplne geniálny nápad. Veľmi sme si ich užili, ja s mamkou som chodila pred raňajkami na vodnú "prechádzku" a chlapci zvykli hrať vojny. Raz sme si strúhli aj celorodinnú súťaž, to bola veľká sranda.

Nudná knižka, samé písmenká....:D

19.8.2018

Oslávili sme vo dvojici na večernom "pikniku" naše 1.výročie svadby. :)

Na nás láska! Inak celé toto fotenie inicioval Maco a od toho dňa po dnešok zatiaľ pre žiadne podobné spoločné fotky tak zapálený nebol. Aká škoda!

Dovolenkujem, neotravujte!

Tieto fotky mi teraz prídu ako z minulého života. :D Drink a ploché brucho? To ešte niekedy bude? Dúfam, že áno. :D

V Macovej košeli s vetrom vo vlasoch a soľou na perách. :)

Strašná zloba / najväčšia láska.

Priznám vám, že tak pohodovo ako táto fotka vyzerá, tak náročné bolo jej fotenie. V ten deň strašne fúkal vietor a nafukovačku tak pomerne rýchlo odvieval vietor, stále sa točila a musela som ešte dávať pozor na klobúk. Jeden instagramový sen. :D

Doniesla som na dovolenku niekoľko kníh od Absyntu z edície Prekliati reportéri v nádeji, že ich všetky prečítam. Ale nedalo sa, som rada, že som prečítala jednu a o ostatné sa išli pobiť zvyšní členovia rodiny.

Posledný východ slnka pred odchodom do Prahy.

A späť v Trpanj! Nastupujeme na trajekt a tak ako sme prišli aj odchádzame. :)

V Trpanj v prístave je takáto voda.

Môj Pierce Brosnan, dovolenkový seladón. :D

Cesta späť do Prahy cez Maďarsko bola asi najhoršia, akú som zažila. A to som ani nešoférovala. Celý čas nám v noci neuveriteľne pršalo, navigácia nás zaviedla mimo diaľnicu a my sme márne hľadali pumpu, kde sme potrebovali natankovať. Maco, ktorý nerád zastavuje počas cesty sa nakoniec po nájdení benzínky rozhodol, že si musí dať pauzu a ľahli sme si cca na 2 hodinky. Do Prahy sme došli nadránom a ráno sme už vstávali a mierili na svadbu do Benecka.

A niekde v týchto dňoch pravdepodobne začína v mojom brušku rásť Wechsler baby, len o tom nikto z nás ešte ani len netuší...:)

PELJEŠAC (18.-25.8.2018)

Marec bol náročný mesiac, čo si budeme hovoriť. Stále sme rekonštruovali byt a tak sme žili v krabiciach, počasie bolo stále viac naklonené zime, ale keďže občas svitla nejaká nádej v podobe vyšších teplôt, automaticky sme sa viac odhalili a ja som tak strávila niekoľko dní nachladená doma pod perinou. Po pracovnej stránke to bolo tiež veľmi nabité, ale nebudem sa sťažovať, kým vládzem, idem. A ako živnostník / freelancer ani nemám inú možnosť. :D. Ale zas som obehla obľúbené kaviarne, zjedla dosť sladkého, fičala na pomarančovom džúse a mrkvovom smoothie. A nakoniec sme sa už dočkali jari a aj naša rekonštrukcia sa začína blížiť k záveru.

Schôdzkovanie v Cafe Letka. :)

Fotila som s Terkou Marešovou v Mama Shelter Prague a z fotiek som nadšená!

Aké krásne nebo! Bez filtra prosímpekne.

Zima sa ešte vrátila a tak som vrstvila a zababušila sa.

Bola som na skok v Brne vďaka Notino a videli sme aj záhradu Vily Tugendhat, čo bol zážitok a ja mám v pláne pozrieť si ju aj zvnútra. Na filme Sklenená izba sme potom boli s Macom v kine. :)

V Notine sme zabalili každá blogerka darček svojej výherkyni súťaže, ktorá prebiehala na našich Instagramoch.

Fotenie a obľúbené chai latté v Urban Café.

Našla som krabicu s názvom "šaty" a hľa, koľko nových outfitov zrazu mám. :D Aj keď ešte stále to bolo na zimný kabát.

Bola som na predstavení novej kolekcie Desigual v Cathéral Café.

Mrkvovo-zázvorové smoothie chutí aj mne aj bábu. :D

Keďže stále rekonštruujeme, veľa času som strávila v Elite Bloggers Hube, kde som fotila a pracovala. :) A očividne aj fotila selfies.

Spoznávate túto partiu? Áno, dali sme si malý Prostřeno reunion.

Po fotení ma Verča zobrala na kávu a koláč do novootvorenej časti cukrárny Myšák.

Tento karamelový venček ma zničil, ja zvládnem veľa, ale toto už bolo moc veľkosťou aj sladkosťou, ak si ho dáte (veď je výborný!), tak myslite na to, že na dve osoby stačí jeden. :D

Náš projekt Halushkys mal v marci premiéru a my sme predávali na Smíchovskej Náplavke. Aj napriek dažďu sme vypredali a veľmi sme sa z toho tešili.

Viac o projekte nájdete v rozhovore, ktorý je na Startitup.sk. :)

Prvý Halushkys tím!

Hruškovo-mrkvové smoothie, neskutočná dobrota!

Jeden z prvých teplých jarných víkendov sme sa s Macom vybrali na prechádzku. :)

Vyčerpaná ale spokojná po prechádzke. :)

Veľmi mi chutili tieto croissanty, akurát som po nich zažila prvé pálenie záhy, navždy si to zapamätám. :D

Boli sme s Macom na káve v Mama Shelter Prague.

Legíny a károvaná košeľa. Víkend jasný!

Boli sme omrknúť Malkovich Bar, kde bol chlebíčkový brunch a kde budeme mať my Halushkys pop-up brunch. :)

Vršovice a pekný slnečný víkend. :)

Krásna svetlá kaviareň Tvoje Máma, kam sa ale nedostanem príliš často.

MAREC 2019

S pokračovaním môjho tehotenského denníčka som si dala načas a som za to rada. Aj článok o prvom trimestri som písala až v trimestri druhom a tak tento článok píšem mesiac pred svojim termínom. Príde mi také pekné a dojímavé pozerať sa na fotky a zamyslieť sa nad tým, ako som prežívala svoj druhý trimester teraz, keď ten malý človek vo mne bude čoskoro s nami. Ubehlo to tak rýchlo! Všetci to hovorili, ale vtedy som počítala dni, kedy konečne prekročím nejakú hranicu / narastie mi bruško / atď., že si to šlo len ťažko predstaviť. :)

Za najväčší míľnik svojho druhého trimestra (a tehotenstva celkovo) nepochybne považujem vstup do 5.mesiaca. Viem presne, ktorý deň to bol a ako som sa cítila. 5. mesiac, to už mi totiž prišlo také seriózne. Že už sa snáď nič zlé nemôže stať, lebo 5. mesiac, to je vysoké číslo, ja som ozaj tehotná a ak pán Boh dá, tak bábätko donosím a skutočne sa na jar narodí. Môj termín pôrodu mi ale stále prišiel strašne vzdialený. Výbavičku sme nenakupovali, zato sme si počas Vianoc doniesli plné auto vecí po Sebim a mojom krstnom synovi Oliverovi. Ale vyložili sme ich mimo bytu a ďalej im nevenovali pozornosť. Tiež som v tomto mesiaci začala cítiť prvé pohyby, narástlo mi bruško a so vstupom do 6.mesiaca sme oznámili, že čakáme bábo verejne. Ale pekne postupne...:)

Takto mi postupne rástlo bruško.

4. mesiac (13tt) / 5. mesiac (17tt) / 6. mesiac (23tt)

Vianoce 2019 a ja som si myslela, aké mám už veľké bruško. :D Nemohla som sa dočkať, kedy ho začne byť vidieť a keď takto "narástlo", zdalo sa mi obrovské. Dnes to už pravdaže vidím inak. :D Určite to bolo aj preto, že som už cítila prvé pohyby "plávajúcej rybičky".

PRVÉ POHYBY

Asi ako každá tehotná žena, ani ja som sa nevedela dočkať prvých pohybov bábätka. A v 5.mesiaci konečne prišli! Prvorodičky vraj cítia prvé pohyby o niečo neskôr, pretože ich nevedia rozpoznať, cca okolo 22tt, ale pravdaže, nemusí to tak byť. Prvé podozrenie na pohyby som mala už v 18tt, ale to som ešte nevedela, či to nie sú skôr črevá. Klasický scenár. :D Deň po Štedrom večeri, teda keď som bola v 19tt som pri sledovaní filmu s rodinou prvýkrát identifikovala pohyby nášho bábätka. Ležala som na Macovi, všetci sme boli v obývačke a mne zrazu začalo nadskakovať bruško. Viete si predstaviť moju radosť, vzrušenie a nadšenie! Konečne bábätko cítim, konečne viem, že je skutočne vo mne a môžeme spolu komunikovať. :)

Odvtedy som každý večer ležala nehybne v rovnakej polohe a čakala, že sa ohlási. Väčšinou sa ohlásilo, ale ak náhodou nie, nepáčilo sa mi to. Večer s vyloženými nohami bola zo začiatku jediná šanca, ako dieťatko cítiť, keďže bolo ešte dosť malé. Tak sa z toho stal rituál. Chcela som jednoducho vedieť, že je všetko v poriadku.

V 20tt - večer, keď bolo bruško vždy omnoho väčšie ako počas dňa. :)

NOVÝ JEDÁLNIČEK

Kým prvý trimester som sa stravovala stále vegánsky, druhý trimester som stravu musela prehodnotiť. Odporúčania lekárov, Macov názor a hlavne moje zamyslenie sa ma doviedli k názoru, že počas tehotenstva sa vegánsky stravovať nebudem a do jedálnička som postupne zaradila aj mäso a vajíčka. Mliečne výrobky, nakoľko mi z nich nie je dobre a moc ich nemusím, som si dávala veľmi výnimočne v podobe syrov, ale mlieko a jogurty naďalej ostávali mimo mňa. Jediné, čo mi fakt veľmi veľmi chutilo bola bryndza (pasterizovaná z obchodu), ale dopriala som si ju tzv. za odmenu.

Och, a áno, čokoláda a sladké celkovo. Ja normálne nie som na sladké, som skôr slaný typ, milujem chipsy, oriešky, tyčinky. Na nejaké sladké čokoládové "blbosti" nie som. Ale počas tehotenstva sa mi to veľmi zmenilo a ja na chipsy ani len nepomyslím, zato nejakú sladkosť som musela (a aj musím) mať každý deň. Tým, že som bola celý druhý trimester aktívna a fungovala som rovnako ako pred otehotnením, nemala som z toho sladkého strach a zas nijako extrémne som to nepreháňala, len som si trošinku dopriala.

Šťastná po ultrazvuku, pretože všetko bolo v poriadku. :)

Prvá polovica januára (21tt) a ja som prvýkrát ukazovala bruško medzi ľuďmi. Bol to taký zvláštny pocit, ale v dobrom slova zmysle. Taký pocit hrdosti a radosti :)

BRUŠKO RASTIE

Stále som nosila svoje pôvodné oblečenie. Výborne mi sedeli midi sukne a svetre. Rifle, ktoré som už nezapla som vždy prekryla oversized svetrom. No a keďže sa nosili kabáty, tak nejaké bruško si ozaj nikto nemohol všimnúť. Ten, kto nevedel, že som tehotná - a že to nevedel takmer nikto, si nič nevšimol.

Bruško zrazu tak viac vypuklo asi v 19tt, teda v čase, keď som začala cítiť prvé pohyby. Vtedy som už aj prestala spať na bruchu, už to nešlo. Počas Vianoc som si zadovážila prvé tehotenské legíny a pančušky, čo bola jedna z najlepších kúp počas celého tehotenstva vôbec. Vtedy som si pravdaže myslela, že mám bruško úplne obrovské. :D Ach, to boli časy, ešte som nevedela, čo ma čaká. :D

V polovici januára, konkrétne 14.1., teda v deň, keď sme verejne oznámili, že budeme rodičia, som si tiež kúpila prvé elastické obtiahnuté šaty podľa vzoru tehotnej Meghan (Dutchess of Sussex), lebo som zistila, že už môžem ukázať bruško bez toho, aby to vyzeralo tak, že som len zjedla pár langošov. A keď som v tých šatách šla von, to bol pocit! Neopísateľný. Pekný, radostný. Super pocit.

A UŽ TO VIETE!

Veľkosť môjho bruška či zdravotný stav nás nikam netlačili a tak sme sa s verejným oznámením nijako neponáhľali, aj kamarátom sme to oznamovali veľmi postupne. Ako som vám už spomínala, bola som veľmi opatrná a prvú polovicu tehotenstva som prežila síce v radosti, ale aj strachu a obavách, tak som nechcela nič zakríknuť. Bolo zároveň skvelé, že o našom bábe vedelo len zopár najbližších a prežívali sme to celé v súkromí.

Keď sa blížilo prekročenie prvej polovice tehotenstva (20tt), už som začala premýšľať nad tým, kedy dať túto novinku von. Strach zo mňa prvými pohybmi značne opadol a tak som bola pripravená a aj som to chcela vykričať do celého sveta! No a tiež som už nezapla nohavice. :D

Deň pred oznámením, cestou z Tatier do Prahy sme sa zastavili v Trenčíne, kde nám Simonka Shine Vision nafotila krásne spoločné fotky. :)

Tak akurát nám to pekne vyšlo, že sme mohli rovnako ako naše zasnúbenie 2 roky dozadu, tak aj túto novinku a míľnik oznámiť symbolicky na narodeniny môjho ocka - 14.1. Je to pre mňa (a teraz už aj pre nás) veľmi dôležitý dátum a tak som nechcela čakať ani posúvať oznámenie na neskôr, hoci som o tom kvôli havárii, ktorú sme mali cestou z Tatier uvažovala. Bola som však hneď u doktorky, ktorá potvrdila, že je všetko v poriadku, bábo zdravé a tak sme sa s Macom zhodli, že ok, ideme s tým von. :) Bola som vtedy na v 22tt, teda už takmer v 6.mesiaci.

Mnoho z vás bolo prekvapených, že som už za polovicou, niektoré ste mi písali, že ste to už tak nejak tušili. :) A mňa veľmi dojali vaše reakcie, komentáre, správy a gratulácie. Bolo ich neuveriteľne veľa, všetky krásne a úprimné, fakt som to nečakala a budem si to navždy pamätať. Ďakujem. :)

Zároveň však musím spomenúť aj ten šok, ktorý som zažila po zverejnení článku "Čakáme bábätko!". Váš záujem ma prekvapil, vôbec som nečakala taký "boom". V článku som totiž spomenula, že sa nám podarilo počať po tom, čo mi poradila moje nová pani gynekologička a správy s prosbou o túto radu mi zahltili Instagram aj mail. Môžem si za to sama, som si toho vedomá. Fakt som si nemyslela, že správ bude viac ako 500 a na mňa toho bolo zrazu veľmi veľa. Celú noc som nespala, prečítala som si vaše osobné správy s príbehmi a mnohým som odpísala. Najviac ma samú mrzelo, že mnohé z vás čakali nejaký univerzálny recept, ale o nič také sa nejedná. Veľa správ bolo len zo zvedavosti, čo mi pri tom množstve správ prišlo "too much", až som sa nakoniec rozhodla, že jednoducho nemôžem odpísať každej a nie som pripravená zdieľať túto správu verejne. A ešte stále nie som, každopádne, možno po pôrode budem. :) Verím, že to chápete a nehneváte sa na mňa.

Tu sme sa išli zaregistrovať do pôrodnice. :)

NÁLADY, ACH TIE NÁLADY

Keď som sa spýtala Maca, či si u mňa všimol nejaké zmeny nálad počas tehotenstva, povedal akurát, že som k nemu celkovo oveľa milšia, odkedy som tehotná. Ja zas musím povedať, že on je omnoho viac vtipnejší! :D Ako naozaj, každý deň ma rozosmieva tak, že si občas aj cvrknem. Nejaké extra nálady či výkyvy som sama u seba tiež nepozorovala, jedine sa teda priznám, že medzi 6.-7.mesiacom mi začalo také obdobie, že mi veľa ľudí a veľa vecí liezlo na nervy a občas som aj vybuchla. Vtedy som napríklad napísala aj tento článok ale kúsok tej asertivity a celkovo postoj som si osvojila a nehodlám sa ho zbaviť.

Napríklad ma vedela nahnevať moja mamka svojimi radami. Nevyžiadanými. Viem, že to nemyslela zle. Ale vytočilo ma to aj tak. Ruka v ruke s tým išli aj niektoré správy na Instagrame. Učila som sa, čo a ako zo svojho tehotenstva zdieľať, o čo sa deliť. A niektoré správy ma veru dostali, hlavne keď sa ich veľa z nich nieslo v rovnakom duchu. Opäť, viem, že to nikto nemyslel zle a všetci chceli len poradiť, ale zase, rovnako ako každá tehotná žena, aj ja som počas celého tehotenstva chodila pravidelne ku gynekologičke, takže minimálne tie základné veci som ovládala a tiež som si sama čo to naštudovala.

V závere som toho názoru, že je každé jedno tehotenstvo veľmi individuálne a každá žena ho prežíva inak. Preto by som nikdy neškatuľkovala a neporovnávala svoje tehotenstvo s iným. Čo mne prekážalo, inej nemusí. Ak by som mala dať na všetky rady, ktoré som dostala, musela by som byť tehotná aspoň 5x. A viete ako to je, každá sa rozhodujeme hlavne PODĽA SEBA. V tom, ako sa stravujeme, ako sa obliekame, akú výbavičku si kúpime, aké doplnky stravy berieme, či a ako športujeme. Niekedy som mala pocit, že sú správy v mojom IG slabšia verzia Modrého Koňa, na ktorý som v druhom trimestri konečne prestala chodiť, akurát nejak MK chodil za mnou. :D A to som toho podľa zdieľala za pochodu pomerne málo a aj tento článok vychádza z odstupom. Plne však chápem aj to, že toto všetko k tomu patrí, keď človek bloguje a normálne som už odolná, len tehotenstvo je citlivá téma a ja som mala v druhom trimestri také citlivejšie obdobie.

Koniec 23tt, bruško narástlo! :)

FYZICKÁ KONDÍCIA / ČO TAK DYCHČÍŠ?

Musím zaklopkať, po fyzickej stránke som sa rovnako ako prvý, tak aj druhý trimester cítila výborne. Ešte 4.mesiac som psychicky tak nejak vnímala skôr ako súčasť prvého trimestra, keďže fyzické zmeny sa u mňa začali objavovať až v koncom 5.mesiaca. Únava, ktorá ma sprevádzala počas prvého timestra zmizla a ja som fungovala viac menej tak ako predtým. Samozrejme som sa už v Tatrách nešla lyžovať a dávala som si ešte väčší pozor na dvíhanie ťažkých vecí, ale inak som nejaké väčšie obmedzenia, na ktoré by som sa mohla posťažovať nepociťovala. Teda skoro....

Pomerne skoro som začala pociťovať tlaky "tam dole" viac menej pri akomkoľvek dvíhaní nôh. Teda ponožky som si musela začať dávať v sede už niekedy v 4.mesiaci, inak mi to bolo nepríjemné. Takisto pri obliekaní nohavíc či spodného prádla. Nasledovalo objavovanie nových techník pri výstupe z vane, obúvaní a pod. So zväčšujúcim bruškom tlak už len narastal, takže som si na nové fungovanie musela chtiac nechtiac rýchlo zvyknúť.

Začala som brať magnézium aj vápnik. Magnézium po tom, čo ma párkrát chytil v noci kŕč do nohy a vápnik kvôli zubom.

Smiešne bolo aj to, že som strašne dychčala aj pri bežných úkonoch. Napríklad som sedela doma v obývačke a mamka sa ma počas telefonátu spýtala, kam utekám. Keď som nahrávala správu Sindy, ležala som v posteli a vyslovene lapala po dychu akoby som zabehla maratón. No a keď som reálne chodila, tak to som sa zadychčala ešte viac. Výšľap po schodoch na druhé poschodie a potom som si musela dať normálne pauzu. Po čase som to prestala riešiť. Som tehotná, tak dychčím, no čo. :D

Ako mi rástlo bruško, teda koncom druhého trimestra, tak som mala pár okamihov, keď som si fakt myslela, že niekam nedôjdem. Z drogérie domov to dávam bežne za cca 5 minút, zrazu som šla asi 12 minút a to aj s reálnymi pauzami, keď som jednoducho zastala na chodníku. Hrozne ma tlačilo brucho. Nestalo sa to veľakrát, ale párkrát áno. Najhoršie to bolo vždy večer, keď bolo bruško aj dvakrát väčšie ako ráno a ja som večer nevládala. Celkovo som musela spomaliť svoje tempo, každým týždňom som sa už len spomaľovala a tak je to dodnes.

Pokračovanie (TRETÍ tTRIMESTER) nabudúce...:)

Opäť vám prinášam v poste viac ako jeden outfit. Rovno 2! Viem, nie sú to 3 ako minule, ale tieto 2 outfity majú aj napriek svojej rozdielnosti dosť veľa spoločného. Oba obsahujú žltý akcent, sú doplnené šperkami a kabelkami TOUS a v neposlednom rade ich základ tvoria elastické šaty.

Začnem asi tým, že sama sa čudujem, ako teraz milujem žltú. Veď som túto farbu nemohla ani cítiť, pretože v detstve som sa jej prejedla a tiež mi bola trochu nútená, takže keď som mala v dospelosti možnosť vybrať si sama, nič, čo bolo žlté u mňa nemalo šancu prejsť. Ale časy sa menia a ja žltú a jej odtiene priam MILUJEM.

Keď som v textile uvidela túto príjemnú žltú látku s čiernobielymi ananásmi, neodolala som a zobrala 2 metre ešte netušiac, čo z tej látky vykúzlim. Cestou domov som premýšľala a nakoniec sa rozhodla pre kimono, ku ktorému som si ušila aj opasok a keď nebudem mať tehotenské bruško, bude slúžiť ako šaty. A ešte mi ostala látka aj na menší poťah na vankúš! :) Žltú som zvolila aj keď som mala možnosť vybrať si nové TOMS z Urbanlux.cz.

Každopádne, jar je ideálna na vrstvenie, a keď nie je dostatočne teplo na nosenie vašich obľúbených letných kúskov a vy si ich chcete veľmi obliecť, tak jednoducho vrstvite. Ono aj tak väčšinou musíte, pretože rána sú chladné a naopak poobede sa zvykne otepliť. Ak teda neradi mrznete, radšej sa oblečte a vždy je jednoduchšie sa vyzliecť ako potom klepať zubami. :)

Ešte spomeniem čierne elastické šaty. Kúpila som ich v Zare, kam normálne vôbec nechodím, ale poslala ma po ne sesternica. Nie sú tehotenské, ale vďaka tomu, že sú elastické, tak sa pekne prispôsobia tvaru bruška a nikde netlačia. Mám ich odvtedy, čo mi začalo rásť bruško a využívam ich celé tehotenstvo. No a keďže majú veľkosť S, tak ich využijem aj po pôrode.

Outfit:šaty - Zara / kožená bunda - Mango / žlté ananásové kimono - DIY / kabelka a šperky - TOUS / žlté espadrillky - Toms The Venice Collection z Urbanlux.cz rifle - C&A / okuliare - Karen Walker / klobúk - outlet v USA

O moju garderóbu s nálepkou "tehotenská" sa postarala slovenská značka Donee The Label. Veľmi ma potešili, lebo mi ich poslali práve v čase mojej obliekacej krízy, keď som mala pocit, že si už s bruškom neviem rady. Šedé šaty v hrubšej teplákovine ma zachránili! Sú veľmi príjemné, tvárne a výborne sa kombinujú. Určite si ich odložím, lebo ich mám v pláne využiť aj o nejaký ten rôčik. :) Ak patríte medzi tie tehotné, ktorým bruško vyrástlo viac menej hneď, tak vám ich odporúčam, pretože ich vynosíte. Ja mám ozaj veľké bruško až teraz ku koncu, počas 8.-9. mesiaca, tak som vyslovene po tehotenských kúskoch siahať nemusela, ale keby tomu tak bolo, tak v takýchto šatách by som prežila celé mesiace. :)

Ktorý outfit sa vám páči viac? Dajte mi vedieť!

Outfit: šaty - slovenská značka Donee The Label / žltá denimová bundička - NAKD / kabelka a šperky - TOUS / okuliare - Gucci z Eyerim.sk / tenisky - Puma Thunder Desert / gumička - Invissibobble

all photos by Veronika Tázlerová

V spolupráci s podlahami Quick Step.

Jupííí, samej sa mi nechce veriť, že vám môžem napísať prvý článok o rekonštrukcii nášho bytu! Veľmi sa teším, že sme stihli celú rekonštrukciu zrealizovať pred pôrodom, lebo keby sme sa do toho nepustili ešte vo dvojici, myslím, že by sme ju nikdy neuskutočnili. Asi vás neprekvapí, že hlavným iniciátorom som bola ja, a aj keď Maco občas nadával a bolo to náročné, keď chodí po byte a hovorí, ako sa teší (ok, používa iné slová, ale vyjadruje nimi radosť), tak mám zaňho dvojnásobnú radosť aj ja.

Mali sme veľké šťastie na stavebnú firmu a robotníkov celkovo. Čas práce nepredlžovali, vedeli, že to jednoducho MUSÍ byť hotové, a až na nejaké veci, ktoré myslím, ku každej rekonštrukcii patria, išlo všetko výborne. Vzhľadom na to, že čas rekonštrukcie bol obmedzený a my sme sa museli z bytu komplet vysťahovať z jedného dňa na druhý (obrazne), nekontaktovali sme žiadneho interiérového dizajnéra. Ale to aj preto, že sme už mali celkom konkrétnu predstavu nášho bývania, ktorú sme dolaďovali v procese. Občas bol aj stres, že sa niečo nestihne, občas skutočne nemali niečo na sklade (nemali sme čas čakať 6 týždňov napr. na umývadlovú skrinku), občas aj niečo meškalo alebo sa niečo muselo prerobiť. Klasika. :)

Rovno vám poviem, že aj náš rozpočet mal nejakú hranicu a teda často sme ladili cenu s tým, aby sa nám to, čo vyberieme páčilo. Niekde sme museli z predstáv ubrať, niečo sme museli odložiť na neskôr a niekde som naopak nechcela robiť kompromisy a tzv. som si dopriala. Väčšinou je to tak, že vyberáte 4 hodiny napr. vodovodné batérie a garantujem vám, že úplne najviac sa zamilujete do jednej z najdrahších. :D Do toho sme sa ešte museli s Macom zhodnúť na výbere, takže sme to robili tak, že ja som urobila hrubý výber niekoľkých druhov, z ktorých sa mi všetky páčili a finálne už vybral on. A tak sme boli spokojní obaja.

Z tohto hľadiska sme mali podporu aj našej stavebnej firmy. Keď sme im ukázali našu prezentáciu s inšpiráciou, ako by mal byt vyzerať a koľko máme na rekonštrukciu financií, neposlali nás dočerta, ale dokonca nevideli žiaden problém! A mnohokrát nám navrhli super riešenia, vďaka ktorým sme ušetrili a nás by to samých nenapadlo. To si veľmi vážim a som za to vďačná.

Tak a poďme už teraz k tej kúpeľni a toalete, o ktorých má celý článok byť. Ukážem vám aj niekoľko pred a po koláží, lebo osobne mám tie najradšej. :)

KÚPEĽŇA

Naša predchádzajúca kúpeľňa bola cca z roku 2002 (môj odhad) a tak si viete predstaviť, že broskyňové kachličky s nejakým kvetovaným ornamentom nie je úplne to, čo chcete. Ale po kúpe bytu sme s rekonštrukciou museli počkať a ja som sa snažila kúpeľňu čo najviac zútulniť. Slúžila nám rok a pol a ako nebolo to nič katastrofálne, len jednoducho, už to nebolo ono.

S Macom máme radi univerzálne a nadčasové riešenia, aj keď ja mám rada ešte čosi naviac. A v tejto kúpelni to presne vidieť. Maco navrhol biele kachličky s čiernym špárovaním a mne sa ten nápad hneď páčil. Potom sme videli podobnú kúpeľňu v nejakom magazíne o bývaní a nebolo viac nad čím premýšľať. Veľmi som chcela zlaté alebo čierne batérie, ale keďže vybaviť úplne všetky batérie (aj sprchovaciu hlavicu) v jednom tóne bolo takmer nemožné a zároveň máme v kúpelni v striebornom tóne práčku, smetný kôš a aj sprchovaciu stenu, išli sme do klasiky, ktorá sa nám však dizajnovo veľmi páči a v závere sa vyplatila aj finančne.

Na túto fotku som veľmi pyšná, fakt sa mi páči. :D

Veľa vecí do kúpeľne ovplyvnil výber podlahy. Pôvodne sme si mysleli, že budeme mať klasicky kachličky a umývadlová skrinka bude drevená, ale nakoniec sme to vyriešili obrátene. Vďaka spolupráci s podlahami Quick Step sme sa zoznámili s vinylovou podlahou, o ktorej som predtým veľa nevedela, ale čím viac som si o nej "naštudovala", tým viac sa mi páčila.

Keď som vám na Instagrame v Stories ukazovala, ako sme si podlahu vyberali, tak všetky, ktoré máte doma vinyl, ste ho chválili, čo mňa aj Maca uspokojilo v našom výbere. :) A mnohé ste ocenili hlavne praktickosť tejto podlahy pri dieťati, čo je pre nás teraz logicky veľmi dôležité.

My máme najnovší typ, takú vychytávku od Quick Step - Rigid Vinyl, čo je vylepšená verzia vinylu. Najväčšie výhody tejto podlahy spočívajú v tom, že je tichá, mäkká, teplá a vodeodolná. Čiže sme ju mohli dať práve aj do kúpeľne, vôbec totiž neprekáža, ak je v priestore s vyššou vlhkosťou alebo ak by na ňu šlo väčšie množstvo vody. Takisto je teplejšia ako kachličky, čo je pre mňa úplne top, hlavne to oceňujem teraz, keď chodím v noci asi tak 5-6x na WC. :D Je tichá, narozdiel od parkiet nevŕzga a ani keď na ňu niečo spadne, tak to nerobí taký rachot ako pri kachličkách, hlavne je menšia pravdepodobnosť, že sa niečo rozbije. Čím sa dostávam k tej mäkkosti, ktorú určite stokrát (minimálne) ocením s dieťaťom.

Údržba je tiež jednoduchá, povysávam, umyjem vodou, ešte si akurát chcem dokúpiť špeciálny čistiaci prostriedok od Quick Stepu.

A veľmi dobre sa inštaluje, jednotlivé dosky sa ľahko upravia podľa rozmerov priestoru, na podlahu sa položí podložka a následne sa pokladajú jednotlivé dosky. Každá je jedinečná, preto tak výborne kopíruje vzhľad dreva a pôsobí ozaj autenticky. Takže aj keby sa napríklad jedna doska potrebovala vymeniť, je to hotové raz dva. Robotníci si najprv nevedeli predstaviť o čo pôjde, ale nakoniec si inštaláciu veľmi pochvaľovali a jeden dal celej podlahe prívlastok "frajerská", čo vlastne presne sedí. :D

Zatiaľ čo Maco vybral biele kachličky a sprchovaciu hlavicu (to majú chlapi radi, ženy menej, kvôli umývaniu vlasov), ja som mala trochu viac prianí. Napríklad som chcela mať v byte veľké okrúhle zrkadlo, bolo mi jedno, kde bude. Maco potom povedal, že dajme ho do kúpeľne!

A potom som strašne túžila po marockých kachličkách. Akože veľmi veľmi, môj Pinterest by vedel rozprávať. Farebne by som bola schopná sa opustiť, ale keďže môj muž ma držal na uzde a obaja sme sa snažili o kompromis, tak mám marocké kachličky v super farebnej kombinácii, ktorú som si navrhla sama (a konzultovala s ním).

Keramické kachličky na mieru nám vyrobili v slovenskej firme Mmoisaics. Farbia ich ručne v ateliéri v Bratislave a na výber majú mnoho motívov. Niektoré sa viac hodia na väčšie plochy, iné na menšie. Ja som sa rozhodovala medzi ich klasickým vzorom "Barcelona" a úplne novým vzorom "Toledo". Neviem koľko času som dokopy strávila maľovaním kachličiek v počítači, skladaním, ako to bude u nás vyzerať a konzultáciou s Macom, ale málo to rozhodne nebolo. :D

Keďže takéto kachličky nie sú práve lacný špás, priestor, kde ich použijeme, sme museli poctivo vybrať a premyslieť. V kúpeľni sa jedná o časť medzi zrkadlom a umývadlom, ktoré sú hneď oproti dverám a myslím, že tak krásne vyniknú. Keďže ide o menší priestor, vybrali sme aj menší vzor "Toledo", ktorý takto pekne ukáže a vždy, keď vkročím do kupeľne sa z kachličiek teším.

V Mmosaics však boli maximálne ústretoví a nápomocní, vidieť, že ich táto práca baví a je ich srdcovkou. Vymenili sme si mnoho mailov a mňa fakt mrzí, že sme sa nemohli ísť pozrieť na výrobu osobne, pretože takéto veci mám rada. :) Podľa môjho návrhu najprv pripravili vzorky, ktoré sme potom ešte farebne doladili aby hnedá farba šla k rigid vinylu Quick Step a po schválení sa pustili do výroby. A tu musím Mmosaics poďakovať za to, že nám kachličky dodali v extrémne rýchlom čase a zabezpečili aj bezpečný dovoz do Prahy. Keramika je ozaj krehká a treba s ňou narábať opatrne, navyše ak by sa nejaká kachlička poškodila, keď si predstavím, koľko je za ňou práce, porazilo by ma.

A teraz sľúbené PRED a PO.

TOALETA

Toaleta bola narozdiel od kúpeľne vybavená menšími bielymi štvorcovými kachličkami, ktoré mi prišli v pohode, hoci už boli staršie. Ale tu sa presne potvrdzuje, že takéto nadčasové riešenia majú zmysel. Tak som rada, že ma Maco pozná a držal ma s mojimi predstavami o farebnej kombinácii kachličiek na uzde. Sama musím spätne uznať, že táto neutrálna paleta farieb vyzerá výborne a rozhodne nás tak skoro neprestane baviť. Navyše, keď sa na to pozriem aj u nás v rodine, v Rimavskej Sobote je kúpeľňa svetlohnedá už asi 30 rokov a stále vyzerá dobre. Doma v Košiciach máme cez 10 rokov väčšiu kúpeľňu hnedú a je parádna, ale menšia kúpeľňa je zelená a to mi po rokoch už taký dobrý nápad nepríde (prepáč mami :D).

Je mi jasné, že na fotkách PRED a PO to tak nevyzerá, ale ozaj, s koberčekom a dekoráciami som bola s našou pôvodnou toaletou spokojná. Alebo dobre no, nazvala by som to tak, že ma rozhodne neiritovala narozdiel od broskyňovej kúpeľne.

Aj na toaletu sme dali rovnaký druh rigid vinyl od Quick Stepu a tiež dostali o niečo väčší priestor kachličky Mmosaics. Doplnky sme použili tie, ktoré boli na toalete aj predtým, akurát mám v pláne ešte zavesiť na stenu nejaké obrazy. :)

PRED a PO

Doplnky sme mali aj v pôvodnej toalete rovnaké ako v novej, len fotky PRED som zhotovala už pred odovzdaním bytu do rúk robotníkov, preto je všetko vypratané, ale keď si predstavíte tú pôvodnú toaletu s koberčekom (ktorý teraz vďaka peknej a teplej podlahe Quick Step nepotrebujeme), stojanom a obrazmi, tak to nebolo vrámci možností vôbec zlé. :)

Splachovač (áno, fakt sa bavím o splachovači) sme chceli kúpiť nový, ale pri objednávaní ho nemali na sklade, tak sme sa rozhodli, že dočasne necháme ten pôvodný. Ale teraz pozerám, že mi ten pôvodný vôbec neprekáža, vyzerá pekne a do priestoru sa hodí, tak to asi necháme takto.

Celkovo, úplne neskromne, musím zhodnotiť, že sa z výsledku neuveriteľne teším. A keď pozerám tie fotky pred a po, tak ešte viac! :D S Macom nemáme vždy na všetko rovnaký názor, ale podarilo sa nám nájsť spoločné riešenia tak, aby sme boli spokojní obaja a zároveň aby celý priestor pôsobil harmonicky a bol v súlade. A to si myslím, vyšlo. :)

photos by me

Akože ja som už teraz úplne tragická s postovaním týchto WEEKLY článkov, ktoré si vždy pripravím dopredu a potom nedokončím načas. Tak neviem, ako to bude po pôrode, modlím sa za dobručké a spavé bábätko. :D Ale aspoň môžem zhodnotiť, že apríl bol mesiac, keď som ešte vládala. Akonáhle som sa prehupla do 9.mesiaca, začalo to byť náročné a samú ma to prekvapilo. Ale nesťažujem sa, len hovorím. :D Bol to taktiež dosť náročný mesiac, kde sme okrem iného riešili aj sťahovanie do zrekonštruovaného bytu (aj keď to je pravda pozitívne) a domov (ok, do pivnice, lebo sme poverčiví) sme doniesli kočík pre Wechler Baby! :)

Prvý apríl a najlepšia buchta v Urban Café.

Tieto šaty úplne v pohode zakryli moje 8-mesačné bruško. :D

Takto som bola na evente kozmetickej značky Lumene v priestoroch Port X.

Keď je ráno zima a poobede teplo, neostáva vám nič iné, ako kvalitne vrstviť.

V rovnaký deň ma čakal ešte jeden blogerský event (áno, niektoré dni sú viac blogerské ako iné) a to Nivea Urban Detox pyžamová párty. :) Dresscode bol jasný, event sa konal v krásnom apartmáne na Staromestskej, kde bola aj veľká terasa s vírivkou a výľadom na Pražský hrad. Jeden sen. :D

Môžete trikrát hádať, kto bol prvý pri stole s jedlom...:D

Dve jašteričky sa vyhrievajú na slnku a užívajú si prvé teplé dni!

Môj bývalý "hood". Mám na Jiřího z Poděbrad len tie najkrajšie spomienky.

Kamarátka, ktorá žije v Paríži mala v Prahe odlet a pár hodín času, tak sme zašli do Cafefin. :) A keby som ju neupozornila, že je čas ísť, tak tam asi sedíme doteraz a zmeškala by lietadlo. :D

Seriózne najlepšie tehotenské šaty! Teda nie sú tehotenské, ale na obdobie tehotenstva sú skvelé. Veď kedy inokedy môžete takto s hrdosťou vystaviť "trčiace" bruško? Dosť som si to užívala. :D A aspoň všetci chápu, prečo chodíte tak pomaly.

Radosť v podobe mušličkového náhrdelníka od gréckej značky Mayol.

Keď začnú kvitnúť čerešňové kvety je to pre mňa znak prichádza jar. Úplne milujem toto obdobie.

Unavená po našom víkendovom brunchi s Halushkys v Malkovich bare. Bolo skvele a my sme sa nazastavili! :)

Pohľad plný lásky na IKEA evente. :D Toto bol jeden z mála blogerských eventov, kam som šla s Macom, pretože väčšinou sme večer spolu doma. :)

Tehotná si môže naložiť bez hanby aj dva taniere naraz.

Moja Anna Wintour sedí na prehliadke v slnečných okuliaroch. :D

Dobrý deň, pupok ven a po schodoch už nechodím keď nemusím.

Veru neviem veľmi odolať necvaknúť si farebné kvety, keď idem okolo kvetinárstva. :)

Milujem jar, keď všetko kvitne a nám stačia namiesto ťažkých zimných búnd napríklad kožené bundy. :)

Moje obľúbené tulipány. :)

Stretli sme sa na kávu so sesternicou Nikolkou a keď sme sa zbadali, vybuchli sme smiechom. Podarilo sa nám mať na sebe rovnaké šaty. :D A sesternica mi spravila aj veľmi pekné fotky, to ona veru vie!

Pred Veľkou Nocou som bola aj na super kvetinovom workshope s FAVI. :) Vyrobili sme si kvetinové dekorácie, ktoré som potom slávnostne vyložila na stôl v novej kuchyni a viete si predstaviť, akú som z toho mala radosť. :)

Môj mega tehotenský outfit. Skombinovala som tehotenské šaty s tehotenskými legínami. :D Ale mega pohodlné, takže som si toto kombo minule zopakovala.

S Macom sme stihli spoločné profi fotenie s bruškom v Trojskej záhrade, nech je nejaká romantika na pamiatku.

Stihla som aj Matějskou Pouť (kde som bola odkedy bývam v Prahe iba druhýkrát) a dala som si aj cukrovú vatu. Značka: bez výčitiek.

Pravdaže som nebola sama, moje tempo krásne držali Veronika a Adrian. :)

Outfit inšpirovaný melónom. :D

No a ďalší rok už s Wechsler Baby. :)

VEĽKÁ NOC

Pôvodný plán bol stráviť sviatky na Slovensku, ale po prvé, dostali sme byt o týždeň neskôr ako sme plánovali a takisto som sa už na takú dlhú cestu necítila. Voľné dni a čas, ktorého má Maco málo sme teda využili na presťahovanie do bytu a organizovaniu novej domácnosti. :)

Jediný výjazd, ktorý sme urobili bola návšteva francúzskej pekárne La Petite France, kde sme si dali kávu, koláče a zobrali domov ich skvelé bagety. Naše rande som plánovala na trochu dlhší čas, ale začalo mi byť hrozne ťažko a tak sme šli domov.

Dlho sme sa nezdržali, lebo ma dieťatko začalo strašne tlačiť a vtedy chcete akurát tak v kľude ležať.

Veľkú Noc sme strávili hlavne upratovaním a oddychovaním. Byt sme mali zaplnený krabicami, ktoré bolo treba vybaliť a vytriediť. Samozrejme, keďže tých krabíc bolo asi 45, nešlo to naraz a fakt sme boli zahltení krabicami pomerne dlho. A mala som pocit, že keď niečo upracem, tak je to na druhý deň zase zapratané a takto stále dookola.

Mám však nový vysávač od Philipsu (Philips SpeedPro Max Aqua) a to je najlepšia vec do domácnosti! Úplne ho milujem, každý deň ním prejdem chodbu aj kuchyňu s obývačkou, stále je čisto (už máme vybalené) a ja som maximálne spokojná. Má tak vysokú saciu schopnosť, že veľký vysávač už ani nepotrebujeme.

Moja predĺžená ruka, haha. :D

Nejaké tie spoločné tehotenské fotky do albumu.

Boli sme tiež vybrať kočiar pre bábätko v rodinnej firme Vispa Náchod, ktorá k nám dováža portugalskú značku Bébécar. Majú krásne retro kočiare, ale aj modernejšie tvary a my sme si od nich tiež jeden vybrali. :)

A toto je už ten náš! Bébécar iTop Natura. Jedná sa konkrétne o tento model. :)

BEFORE / AFTER.

No veru, je to nejaká zmena. :D

Posledný aprílový deň v Prahe. A keďže chodím pomaly, vnímam krásu okolia. :)

Návšteva CaPhé a fotenie nových obalov na telefón od značky Burga. :)

Ach ako mi chýbal náš byt na fotenie. Konečne som späť v plnej sile. :)

APRIL 2019

UPOZORNENIE: Tento článok som začala písať v deň, keď ma chytili prvé kontrakcie. Už som ho nedokončila, pretože som o niekoľko hodín držala v náručí nášho krásneho syna. Dnes je to presne týždeň od tohto krásneho momentu.

Dnes som prekročila hranicu 40tt (22.5.). Úprimne, dlho som si myslela, že tehotenstvo trvá 39 týždňov a jednoducho každá žena dovtedy porodí. Samozrejme, že to nie je pravda, ale kopec vecí a pojmov človek počuje až po tom, čo otehotnie a nechápe, že to doteraz nevedel. Prečo o niektorých veciach ženy mlčia? Prečo som sa nikdy ako žena nestretla s toľkými dôležitými informáciami, ktoré sa teraz u nás doma skloňujú tak často?

Je to zvláštne, ale zároveň asi to má nejaký dôvod, inak by som tehotenstvo zo strachu asi odložila na neskôr, chápete ma. :D Otehotnieť je krásne, aj rast bruška a tešenie sa na bábätko. Potom sa však blíži termín pôrodu a pre mňa ako prvorodičku je to niečo, čo si neviem vôbec predstaviť. A čím viac sa blížim k pôrodu, tak strach z neznámeho sa znásobuje. Som ten typ, ktorý si rád veci naplánuje, nie som práve najspontánnejšia a som rada keď viem, ČO ma čaká a KEDY. Lenže pôrod (s výnimkou cisárskeho pravdaže), sa naplánovať nedá a už vôbec, ale fakt vôbec neviete, aký bude ten VÁŠ.

Mám pred pôrodom rešpekt. Niekedy okolo 33.týždňa mi napadlo pozrieť si asi 3 pôrody na Youtube, z čoho som mala nasledujúce dni fakt bobky a Maco mi to zakázal. Rozhodla som sa teda, že ozaj nemá žiaden význam pozerať či zisťovať zážitky iných žien, pretože môj pôrod môže byť úplne iný a zbytočne sa budem rozptyľovať inými príhodami, ktoré s mojim pôrodom nemajú nič spoločné. Snažím sa skôr myslieť pozitívne a vysielať energiu do vesmíru, aby môj pôrod prebehol hladko a bez komplikácií. A ideálne s čo najmenšou možnou bolesťou, ak sa o niečom takom dá vôbec v súvislosti s pôrodom hovoriť. Lebo jedno na čom sa zhodnú všetky ženy - pôrod jednoducho BOLÍ. Ale to dá logiku, však, len kto nezažije, ako si má tú bolesť predstaviť?

Áno, bojím sa. Bojím sa, či bude bábo v poriadku, či to zvládnem, bojím sa aj tej bolesti, na ktorú vraj veľmi rýchlo žena zabudne. Na druhej strane sa upokojujem tým, že porodila každá žena, že to dieťa sa nejako musí dostať vonku a v mojom prípade sa to stane už skôr ako neskôr. Ženy rodili bez epidurálu a mnohokrát v hrozných podmienkach a dali to. Ja budem mať lekársku starostlivosť a nebránim sa ani tomu epidurálu, takže to jednoducho dám. A ak by nastali nejaké komplikácie, je tu cisársky rez, moja mamka má tri, o dieťa bude určite postarané.

FINÁLE, LEONARD ALFRED PRICHÁDZA

V utorok som vždy od 38tt chodila na monitor a vyšetrenie k lekárovi. Vychádzalo to vždy na môj celý týždeň, takže sa to dobre pamätalo. Celkovo som teda stihla 3 monitory. V utorok 21.5. som mala termín a zároveň som prekročila 40tt, čo znamenalo, že od tohto dňa musím na kontroly a monitor každý druhý deň. Nebola som z toho nadšená, pretože chodiť každý druhý deň sa mi do nemocnice vážne nechcelo. Na kontrole mi môj pán doktor navyše povedal, že na blízky pôrod to vážne ešte nevidí a teda ma čaká o dva dni. Poslali ma ešte aj na odber krvi na Karlovo námestie a šla som spokojná domov. Dohovárala som bábätku, aby prišlo na svet napríklad toho 25.5., že je to pekný dátum.

Cítila som sa dobre, aj po príchode domov som mala kopec energie, tak som sa rozhodla, že vzhľadom na to, že pôrod je "v nedohľadne", idem spraviť doma niečo užitočné a začala som preorganizovávať Macove knihy. Neviem, či to bolo múdre alebo nie, každopádne si myslím, že táto moja fyzická aktivita mi večer spustila prvé kontrakcie, o ktorých som si ale pri sledovaní Černobylu myslela, že sú to obyčajné poslíčky, keďže sa jednalo o bolesť v podbrušku ako pred menštruáciou. Pred spaním som však mala zvláštny pocit a povedala som Macovi, že je možné, že zajtra budem rodiť. A on, že ok. V posteli som si ešte začala googliť informácie o epidurále. Doteraz som vôbec nemala problém s jeho podaním, ale zrazu som mala ambíciu dať to bez epidurálu. Lebo veď, čoby nie, ženy rodili bez epidurálu aj predtým, navyše riziká / skúsenosti iných mamičiek atď...týmto štýlom hľadania informácií na nete aby človek radšej nikdy nevyšiel z domu. :D Noc som mala celkom pokojnú a dobre som sa vyspala.

V stredu 22.5., ráno po prebudení ma ale stále bolelo podbruško a bolesti prichádzali v návaloch. Teda bolesť trvá, brucho stvrdne, prestane a o niekoľko minút zas. Stále som si nepripúšťala, žeby to mohli byť ozajstné kontrakcie, veď pán doktor povedal, že ešte určite rodiť nebudem a ani brucho mi nekleslo. Môj Maco mal však viac rozumu ako ja a rozhodol sa pre istotu so mnou ostať doma. Spravil mi raňajky, nafúkol loptu na sedenie a začali sme stopovať pravidelnosť kontrakcií. Bolo to veľmi nepravidelné, raz 12 minút, raz 15 minút, potom 20 minút, 8 minút....stále inak. Tak som začala písať tento článok, potrebovala som sa sústrediť na niečo iné. Potom, keď už boli konktrakcie silnejšie, som si ľahla na gauč, zavolala do pôrodnice, kde povedali, že konktrakcie musia byť na príchod častejšie, že to mám sledovať. Tak som ležala a odpovedala na Instagrame Q&A. Vtedy kontrakcie prestali (lebo som sa nehýbala) a tak išiel Maco do práce. Ja som bola spokojná, hovorím si, asi zbytočný poplach. Lenže za hodinu mi volal, že poďme predsa len pre istotu do nemocnice, že človek nikdy nevie a ak nás pošlú domov, nič sa nestane.

Kontrakcie som už začala mať menej ako každých 10 minút, tak som aj sama pochopila, že to asi nebude planý poplach. Zobrali nás ešte raz na monitor, kde mi povedali, že pokiaľ sú konktrakcie každých 10 minút, mali by sme zachytiť aspoň 2. No a chytili sme 4. Pani sestrička zhodnotila, že domov už asi nepôjdem. Tašku sme mali pripravenú v aute, takže sme boli pripravení.

Kým som došla do ordinácie doktora, mala som niekoľko konktrakcií, ale ešte sa s tým dalo žiť. Pán doktor ma vyšetril, ale poslali nás domov s tým, že sa máme vrátiť za hodinu a pol, pretože som sa vôbec neotvárala. Za hodinu a pol sme stihli akurát zjesť doma polievku. Kým ju Maco kupoval, mala som v aute 2 kontrakcie. Keď si predstavím, koľko som v ten deň predýchavala, vôbec sa nečudujem, že ma potom škrabalo hrdlo. :D Bolo hrozné počasie, pršalo, bola zima a fúkal vietor.

Po návrate do nemocnice, keď som si myslela, že už tam ostávame, som začala mať konktrakcie cca každých 5 minút. Ale stále som sa neotvárala. Dali ma na monitor, konktracie boli, ale stále len v podbrušku. A ono pravé konktrakcie majú vraj ísť zhora nadol a tlačiť dieťatko dole do pôrodných ciest. Tak mi dali nejaké lieky, ktoré pôrod buď naštartujú alebo naopak, kontrakcie ustanú (nebudem konkretizovať) a opäť ma poslali domov s tým, že si mám dať horúcu vaňu, ľahnúť si a počkať, buď sa ešte vyspím alebo v noci prídem zas.

Pred nemocnicou som zistila, že už nedojdem ani k autu, tak som čakala Maca a predýchavala kontrakciu. Takto som vlastne stála pred nemocnicou aj keď sme do nej išli. Ľudia pred nemocnicou sa ma pýtali, či nepotrebujem pomoc, keď som tam v podrepe stála sama. Mala som kontrakcie snáď nonstop. Nestíhala som si medzi nimi ani oddýchnuť. Takto to bolo už od obeda, len sa to zhoršovalo. Lenže neotvárala som sa. Cestou domov som už mala kontrakcie asi každé 3 minúty, možno aj častejšie. V aute, čo je z nemocnice asi 10 minút, som mala asi 4 kontrakcie. Pred bytom som vystúpila z auta, aby išiel Maco zaparkovať. Po vystúpení z auta som mala na chodníku jednu kontrakciu, po prejdení prechodu druhú, dokonca sa ma miestny bezdomovec opýtal, či mi môže pomôcť. Po otvorení dverí do našej bytovky, pri poštových schránkach, dalšia. Vo výťahu, ďalšia. Otváram dvere do bytu, ďalšia. Snažím sa vyzliecť a vliezť do vane, ďalšie dve.

Vo vani som si trochu oddýchla, tam bolo príjemne, bola som strašne vyčerpaná. Ležala som tam asi hodinu, Maco celý čas pri mne. Potom som sa presunula do postele a snažila sa spať. Kontrakcie, keďže som sa nehýbala, mali medzi sebou dlhší rozostup, ale ich sila začala naopak stúpať. Už som od bolesti a únavy odpadávala. Začala som byť v stave, že mi je fakt jedno, ako zo mňa bábo vyberú, len nech sa tá bolesť skončí. Zrazu ma začalo napínať, vtedy Maco zahlásil, že ideme opäť do nemocnice. Najhoršie bolo, že som si vôbec nevedela predstaviť, ako sa do tej nemocnice dostanem? Veď sa musím obliecť, ísť dole, nastúpiť do auta, vystúpiť z auta a vyšlapať tie schody v Apolináři. Prišlo mi to nereálne a tak vzdialené. Ako to mám zvládnuť, keď mám kontrakcie každú minútu-dve? Snažila som sa nájsť rôzne úľavové polohy, nič mi nepomáhalo. Bola som na štyroch v kuchyni, pomaly som odkusla z dreveného stola. Maco mi pomohol obliecť sa, posadil ma na lavičku pred dvere, išiel po auto, zaparkoval pred bytovkou, vrátil sa po mňa a odviezol ma do nemocnice. Kým sme došli hore a zaklopali na TIE dvere, prešla snáď večnosť. Strašne som chcela ísť rýchlejšie, ale nevedela som. Zároveň ma udivuje, kde som v sebe ešte brala silu.

Opäť ma prezreli, už som bola otvorená na 1 cm. Neuveriteľné. Takýto "posun". Dali ma na monitor, bola som v zvláštnom stave, akoby v nejakej bubline, kde som už ledva vnímala okolie. Prišla za mnou pani sestrička, ktorá sa ma spýtala, aké mám predstavy o pôrode. Hovorím jej, že takéto určite nie. :D Navrhla mi epidurál. Seriózne, ešte pár hodín predtým som epidurál odmietala. Aj teraz som kývala hlavou zo strany na stranu, že nie, epidurál nie. Akože smejem sa z toho už. Sestrička na mňa musela pozerať ako na zmyslov zbavenú. Sadla si ku mne, vysvetlila mi, v akom som stave, že sa neotváram a epidurál pôrod nielen urýchli, ale aj si oddýchnem a budem mať viac síl. Spýtala som sa jej, či ona rodila s epidurálom, povedala mi, že áno, obe dcéry. Bola veľmi ľudská, keď prišla ďalšia kontrakcia, už som nevymýšľala a podpísala papier, že súhlasím s jeho podaním.

Dali mi košeľu na prezlečenie a ešte som mala zájsť na toaletu, vypiškať sa. Na toaletu to boli asi 3 metre, neviem ako dlho som tam bola, ale chytila som asi 6 kontrakcií. Myslela som, že tam odpadnem. Ďalšia sestrička mi pomohla dojsť na pôrodný box. Medzi kontrakciami som vyliezla na lehátko a už sa v boxe objavil anesteziológ a doktorka. Teda myslím, neviem. Pani sestrička mi pichla infúziu a mohlo sa ísť na vpich epidurálu. Bála som sa, čo si povieme, je to vpich do chrbtice. Ale bolo mi tak zle, že som dôverovala lekárom. Nechce sa mi opisovať celý ten vpich, poviem toľko, vôbec to nebolelo, akurát fakt si musíte dávať pozor, aby ste sa vôbec, ale vôbec nepohli, ani keby prišla ďalšia kontrakcia. Ja som držala sestričke ruku pre istotu. Maco v boxe ešte nebol, čakal na chodbe. Akonáhle mi pichli epidurál, prišla úľava. A po pár minútach ešte väčšia. Nech si hovorí kto chce čo chce, toto bol pre mňa jeden z krásnych momentov pôrodu. Cítila som kontrakcie, ale iba na jednej strane brucha (stále len v podbrušku), mali väčší rozostup a dali sa vydržať.

Hneď po zavedení epidurálu prišiel Maco. Sadol si ku mne na stoličku, ja som si chvíľku aj pospala. A konečne som sa začala otvárať! Pani sestrička mi praskla plodovú vodu, čím som sa otvorila ešte viac. Začala som mať nádej, že čoskoro porodím a uvidím naše bábo. Sestrička poslala Maca po kávu, že ešte to chvíľu potrvá, ja som spala (teda nespala, ale bola som odkvecnutá), tak nech sa ide nadýchať čerstvého vzduchu. A potom prišiel zvrat. Sestrička ma prišla skontrolovať, ako som pokročila v otváraní, keď zrazu počujem, že rodíme, že ideme na to, hlavička ide. V tej chvíli prišiel Maco, fakt na sekundu presne, prišiel môj doktor, všetko sa dialo veľmi rýchlo. Z predpôrodného kurzu som vedela, čo mám robiť, ale veľmi mi pomohlo, že pri mne bola moja úžasná sestrička, ktorá ma veľmi podporovala a motivovala. Tak, keď príde ďalšia kontrakcia, mám tlačiť. Ani to nestihla dopovedať, už to šlo. Tlačila som, čo mi sily stačili. Tak ako nás učili na predpôrodnom kurze. A zároveň tak, ako to je v našej podstate, v našej prirodzenosti. Za dve kontrakcie a šesť "tlačení" prišla obrovská uľava. Malý je vonku.

Neviem opísať ten dokonalý pocit, keď mi ho priložili na brucho. Tisknú sa mi slzy do očí, keď to píšem a prehrávam si tie momenty znova. Stalo sa to len pred týždňom, ale mne to príde akoby sa to odohralo v inej dimenzii. Vidím Maca, ako prestrihuje pupočnú šnúru. Jasné svetlá a ten dokonalý tvor na mne. Je krásny, to je prvé, čo mi napadlo. A je naozaj náš. Nechápem. Neplakala som, usmievala som sa ako mesiačik, striedavo pozerala na Maca a na našeho syna.

Leonard Alfred Wechsler prišiel na svet vo štvrtok 23.5.2019 pár minút po polnoci.

A potom ešte tie veci ako placenta a pod. Nič som nevnímala, nič som necítila. Len eufóriu z úľavy a toho, že sa nám narodilo dieťatko. Od momentu keď sme prišli na pôrodný sál prešlo iba asi 2,5 hodiny. Potom malého zobrali, a išli ho aj s Macom zmerať. Priniesli mi ho zabaleného a užívali sme si spoločné chvíle ako čerstvá rodina. Najkrajšie chvíle v mojom živote. Cez všetku tú bolesť, ktorú som prežívala niekoľko hodín, všetko stálo za to. A zopakovala by som to pre Lea znova a znova. Hovorí sa, že na tú bolesť časom zabudnete. Pre mňa osobne ten záver nebol taký hrozný, nie kvôli epidurálu, ten už dole neúčinkuje. Pre mňa boli vyčerpávajúce tie celodenné silné a časté kontrakcie. Ja som takto po týždni ešte rozhodne nezabudla, ale všetko mnohonásobne prevýšil Leonard. Láska nášho života.

photos by Baru la photo :)

NIČÍ INSTAGRAM A BLOGOVANIE VZŤAHY?

AKO SME SI VYBRALI OBRÚČKY / 27JEWELRY

ČAKÁME BÁBÄTKO! / AKO TO CELÉ ZAČALO

MÔJ PRVÝ TRIMESTER

TY NEMÁŠ NORMÁLNU PRÁCU?

WEEKLY / JANUÁR 2019

NÁŠ BYT: OBÝVAČKA

BEAUTY CORNER

PREČO OZAJ NEMUSÍTE VYHOVIEŤ VŠETKÝM / AKO SOM ZAČALA VIAC HOVORIŤ NIE

WEEKLY / FEBRUÁR 2019

BRUŠKO RASTIE / MOJA DEPKA Z OBLIEKANIA

PRVÉ NÁKUPY PRE BÁBO / ALEBO PRE MŇA?

CHLAPEC ALEBO DIEVČA? / TIPY, TRIKY, KOMENTÁRE

DOVOLENKA 2018 / PELJEŠAC

WEEKLY / MAREC 2019

MÔJ DRUHÝ TRIMESTER

MOJA NEOBĽÚBENÁ FARBA A ŠATY, ČO RASTÚ

NÁŠ BYT: REKONŠTRUKCIA KÚPEĽNE A TOALETY

WEEKLY / APRIL 2019

MÔJ PÔROD / POCITY, OČAKÁVANIA, REALITA