FORGIVE

Dnes budem veľmi úprimná. Nejak to potrebujem dať von, takže nečakajte veselé rečičky. Posledné týždne mi život ukazuje, ako náhle sa nám môže zmeniť život v priebehu pár dní, hodín, okamihov. A síce sa ma, našťastie, žiadna z udalostí nedotkla priamo, tým, že sa rôzne osudy ľudí ku mne dostali naraz, ovplyvnili ma viac, než som si sama dokázala pripustiť. Snažím sa myslieť pozitívne, pokladám sa za optimistu, snažím sa vidieť to dobré. Verím v silu myšlienok, moc vesmíru, to, čo vyšlete, sa vám vráti. Ale niekedy ma to pozitívne opúšťa. Ako nájsť silu, ako veriť, keď sa okolo mňa deje toľko nevysvetliteľných a nespravodlivých veci? Nie som ten, kto má právo vynášať súdy, vraj sa deje všetko z nejakého dôvodu. Ten dôvod však mnohokrát nevidím. Možno je to preto, že sama dobre viem aké je to stratiť jednu z najbližších osôb, viem, aký je to pocit, keď viete, že nič nebude ako predtým, viem, že niektoré veci nikdy neprebolia, len sa s nimi naučíte žiť. A aj keď nechcem, myslím na stratu, na bolesť, na to to nekonečné prázdno ľudí, ktorého sa už nikdy úplne nezbavia a je mi to hrozne hrozne ľúto. Niekedy plačem, nedokážem to ovládať. Pýtam sa, prečo sa to stalo práve im? Prečo je niekomu naložené tak kruto? Prečo musia niektorí ľudia odísť? Dievča v mojom veku. Nechcem písať klišé, ktoré ste čítali už miliónkrát, ale keď viete, že sa jedná o konkrétnu osobu, napadnú vám aj takéto veci. Že toho mohla ešte toľko zažiť. Vôňa jesenného lístia, vianočná atmosféra, láska od muža, sklamania, teplo slnečných lúčov....to všetko, čo bežne berieme ako prirodzenú súčasť nášho života je zrazu to najvzácnejšie, čo máme. A za hlúposti, na ktoré sa sťažujeme, sa hanbíme. Myslím na ňu veľmi často, pritom sme sa videli iba raz, keď sme mali 14-15 rokov. Vtedy povedala niečo, čo sa ma veľmi dotklo, sama som sa vyrovnávala so stratou a na všetko som sa pozerala iba so svojej strany. Boli sme deti, dnes už chápem, že to, čo povedala, zas vyšlo z jej vnímania celej situácie. Tak veľmi ma trápi, že som sa hnevala, pritom úplne zbytočne, fakt sme boli deti, hoci každá s inými ranami.

Chcem povedať len toľko, že netreba riešiť hlúposti. A kým nejde o život, nejde o nič. Že zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Denne sa sťažujeme na také somariny a túžime po nepodstatných veciach, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými, pritom všetko na to, aby sme boli šťastní, už máme. Pretože to, čo niekedy pokladáme za málo, je totiž najviac. Najviac. Odpúšťajme a ďakujme. Sebe aj ostaným. Venujme sa ľuďom, ktorých milujeme lebo ,,Nikto tu nebude ani o minútu dlhšie." a tiež si treba uvedomiť, že ,,Cintoríny sú plné nenahraditeľných". To pre prípad, ak si niekto myslí, že ho niekde potrebujú viac ako doma. Pretože skutočne nenahraditeľná je len najbližšia rodina. Nikomu nemôžete dať viac ako svoj čas, pozornosť a lásku. A rovnako je to to najviac, čo môžete dostať. Myslím, že keby sme mali istotu, že aj po smrti stretneme našich milovaných, bolela by o niečo menej. Lenže tá nevedomosť nám prináša strach, že jediný čas, ktorý máme, je tu a teraz. Môžeme veriť, môžeme tušiť, dúfať, predpokladať....ale pravdu sa aj tak dozvie každý z nás až na konci.

Vraj sa smrti netreba báť. Je vraj pokojná, prináša odpovede na tie nezodpovedané otázky. A ako Jozef Banáš vtipne povedal, zatiaľ sa smrť každému podarila, takže žiaden strach. V Thajsku sme išli na jeden výlet, kde sme museli preplávať bez svetla tmavú jaskyňu. Tých pár minút som mala strach. Ale taký iný, na aký som dovtedy bežne pociťovala. Bála som sa, že ma niečo stiahne dole. A keď som si to predstavila, myslela som na mamku a na Sebana a cítila som hnev, zúfalstvo a bezmocnosť, že by som ich už nikdy nemala vidieť. Ten pocit bol hrozný. A presne ten pocit mám zo smrti. My ju neovplyvníme. Môžeme v živote rozhodnúť takmer o všetkom, máme možnosť vybudovať si akýkoľvek život na akomkoľvek mieste. Ale nerozhodujeme o živote samotnom. Chce to pokoru. Obrovskú dávku pokory.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Keby ste chceli pár slov aj k outfitu, tak sú tu. Moja obľúbená neutrálna paleta farieb na obľúbených basic kúskoch, ktoré nakoniec tvoria nenútený, no pomerne neopozeraný výsledok. Baví ma lingerie trend aj návrat 90.rokov, a ,,bra over shirt" už nie je žiadna novinka. Podprsenky nosím celkovo málokedy, ale keď už, tak teraz takto. :) Zaujíma ma váš názor, čo si o tomto looku myslíte?