Spomínam na časy, keď najväčším trapasom bolo, keď človek ostal v piatok či v sobotu večer doma. Doma s rodičmi. Ja som mala vždy pocit, že mi niečo ujde, keď sme odchádzali na víkend do Rimavskej Soboty. Och, a ako som sa len vedela nahnevať, keď si z týchto mojich ,,problémov" robil ocko srandu a mamka nechápavo krútila hlavou. Dnes tak krivím pery nad pubertiakmi ja. Kluby ani bary ma nelákajú, oveľa radšej si dám vínko doma alebo niekde, kde je málo ľudí. V pondelok, alebo v stredu, kedy chcem. A to, že v piatok alebo v sobotu sedím doma, je mi úplne jedno. Vlastne pravda je, že som nanajvýš spokojná a večer pri filme s blízkymi je pre mňa ideál. Aby ste si nemysleli, nie som asociál, dokonca si ani nemyslím, že som nudná (:D), rada si idem sadnúť do mesta, ale nejaké bujaré párty sú mimo mňa a ponocovanie neznášam, pretože sa mi potom rozhádže celý spánkový režim. A v poslednom čase ma dostávajú do šialenstva aj ľudia v metre či na ulici. Som doslova alergická na davy a masy. Na pomalých ľudí, čo sa vlečú, dvojnásobne. Od strednej školy, kde sme sa cez prestávky tlačili a v bufete sa stáli rady, som si od toho odvykla.
Veľa vecí sa od strednej zmenilo. Ja samozrejme tiež, akurát ešte stále sa s tým vyrovnávam, viete, cítim sa ako Britney - I´m not a girl, not yet a woman. Na strednej si myslíte, že najväčší problém na svete je písomka z biológie, na ktorú nič neviete, že nemáte TIE tenisky alebo práve piatok strávený doma. Keď nám všetci vraveli, že toto sú najlepšie roky nášho života, tak sme sa len ironicky uškŕňali a nevedeli sme sa dočkať, kedy už konečne vypadneme a budeme si robiť, čo chceme. Viete čo? Samozrejme, že tie problémy boli naše najväčšie, veď iné sme nemali. A bolo to krásne. Tá ľahkosť, bezstarostnosť, mnohým chýbala pokora. Na strednú by som sa už nevrátila, dennodenne sa vídavať s desiatkami ľudí, ktorí ma vo svojej podstate vôbec nezaujímajú a vstávať o 6.30 mi fakt nechýba. Ale tá ľahkosť, ktorá poskytovala slobodu, tú by som chcela.
Dnes som šťastná, že mám okolo seba hlavne ľudí, ktorých mám úprimne rada, oni majú radi mňa a na nič sa nehráme, tu nič nepredstierame. Tým, že žijeme už nejaký ten rok sami, sme sa zblížili a veľa sme sa naučili. Prvé dva roky po odchode z Košíc som mala kamarátsku krízu s ľuďmi z Košíc. Ľudia, s ktorými som si bola kedysi tak blízka, mi zrazu boli cudzí. Žili iný život, ja som žila iný v Prahe. Časom to ale opadlo a našli sme si k sebe cestu. Len tá ľahkosť sa niekam vytratila. Asi ruka v ruke s dávkou nevinnosti, ktorú sme si doniesli z domu. Prišli prvé rozchody, zlomené srdcia, narábanie s financiami, byť zodpovedný sám sa seba, a to v plnej miere. S mamkou mám výborný vzťah, pochopila som, prečo v mojej puberte rozhodovala tak, ako rozhodovala, a síce som vtedy zúrila, dnes som jej vďačná. Zažila ma s chlapmi, ktorí za to nestáli (čo ona vedela a ja som jej pravdaže, neverila), ja som ju videla plakať, zdôverovala sa mi, ako kamarátke (lebo viete, dôverovať na 100% môžeš len najbližšej rodine), konečne som jej aj ja mohla dať hodnotné darčeky, ktoré nečakala a zaslúžila si ich, a prišiel mi do života chlap, ktorého ako prvého moja mamka prijala. Mám pocit, že ma istým spôsobom začína brať ako (skoro) dospelú. Už sa veľmi teším domov, tráviť čas, piatky aj soboty s rodinou, lebo je to dôležité. Je to zvláštne, ale asi to tak má byť. Prirodzený vývoj, posun, či ako to nazvať. Budem sa raz čudovať aj nad svojím dnešným ja?
photos by Foly
Outfit: dress - Iska (Slevomat Móda & Styl) / blazer - Daphnea / sneakers - Converse / sunglasses, watch - Michael Kors